Minulý týždeň som absolvovala dve zaujímavé akcie podobného edukatívneho charakteru. V porote Falling walls v Brne som sa ako „laik – neborák“ ocitla v porote s vedeckými kapacitami, aby sme vyhodnotili mladé a odvážne vedecké projekty. Na druhý deň som mala tú česť moderovať Učiteľa Slovenska 2019.
Na oboch podujatiach som sa stretla so žiarivými ľuďmi, inšpiráciami a zápalom pre vec. Trochu neisto som pristupovala k môjmu porotcovaniu v tejto odbornej oblasti, ale bolo mi vysvetlené, že vedec má byť schopný zaujať aj laika. Dokonca sa prítomní porotcovia zľahka sťažovali na mnohých svojich kolegov, že sa im nechce vedu popularizovať a kontakt s bežnou verejnosťou považujú za bezpredmetný. A vraj sa potom sťažujú, keď sa všade v médiách objavujú tie isté tváre z oblasti vedy.
Trochu sa uľavilo mojej kombinovanej duši, ktorá našla svoje uplatnenie aj v komerčno-zábavnej sfére. Nie je to asi len naša chyba, že sa stále píše o nás – ksichtoch z televízie. Podobne mi zapadli štatistiky do pozorovania aj na druhý deň, keď som sa dozvedela, že z veľkej kopy nominácií na Učiteľa Slovenska ju prijala výrazne menšia časť pedagógov. Na otázku – prečo? – mi bolo povedané, že sa hanbia. Neradi sa prezentujú, neveria si.
Asi ide o staré dobré spojené nádoby. Ak sa spoločnosť apriori o istú tému nezaujíma, znamená to, že ani osoba tému zastupujúca sa nepovažuje za zaujímavú. Večer s vedcami, ale aj učiteľmi ma naplnil čistým pocitom dobra. Počas finálového večera som pozorovala 10 pedagógov, ktorí sa neprežívali, ale s radosťou a nadšením hovorili o svojej práci. Ich učiteľské poslanie je pre nich oveľa dôležitejšie ako to, či budú, alebo nebudú niekde stredobodom pozornosti. Neprevalcovala ich taká „obľúbená“ falošná skromnosť.
Dávnejšie mi povedal jeden človek aktívny v téme školstvo – keď sa raz rodičia a spoločnosť budú s takým zápalom zaujímať o to, kto a v akých podmienkach učí naše deti, ako sa zaujímajú o výsledky hokeja, bude u nás lepšie. Keď si prečítate bežný anonymný komentár pod bulvárnym článkom o nejakej celebrite, ľudia zmietaní závisťou píšu, že by sa malo písať o vedcoch a učiteľoch. Domnievam sa, že to píšu len preto, že učiteľom a vedcom zatiaľ často nie je čo závidieť. A pokojne by sa mohla karta ak nie obrátiť, minimálne trochu pootočiť. Na to však potrebujeme záujem verejnosti, ale aj odvážnych ľudí zo zaujímavých sfér, ktorí sa nebudú báť popularizovať seba a svoju činnosť a pokúsia sa oslovovať čoraz viac z nás laikov.