Takú obrovskú národnú eufóriu ako v novembri 1989 som vďaka svojmu vysokému veku prežil už trikrát. Jednak, keď sa skončila vojna, druhýkrát v období Pražskej jari. Zo spomenutých troch období som najsilnejšie prežíval november 1989. Oficiálne sa často hovorí o „nežnej“ revolúcii. Všimol som si však, že jednoduchí ľudia tento poetický názov nemajú v špeciálnej obľube. Aj v novembri ľudia reagovali skôr rozumom ako vznešene. Z davom skandovaných sloganov ako „Jakeša do koša“ znel zdravý zmysel pre humor, a to „demisia, demisia, demisia“ vyjadrovalo väčšiu racionalitu ako siahodlhé úvahy vedenia Občianskeho fóra o jednoduchej rekonštrukcii existujúcej vlády. Pritom medzi ľuďmi prebiehali diskusie o životnej úrovni a ekonomickej reforme. Veď jedným z najpodstatnejších dôvodov nespokojnosti s vtedajším režimom bolo výrazné zaostávanie životnej úrovne. Ľudia očakávali, že odstránenie totalitných bariér musí viesť k rýchlemu dobiehaniu úrovne západoeurópskych krajín.
Ešte rok-dva pred novembrom publikovaná Prognóza vedeckého ústavu Akadémie vied, ktorý som riadil, naznačovala líniu zásadnej politickej aj ekonomickej reformy. Išlo o to, aby sme sa rýchlo (do roku 2010) priblížili k vtedajšej úrovni produktivity práce, HDP a spotreby Rakúska či Belgicka. To však znamenalo zodpovednú realizáciu ekonomickej reformy s ozdravením a reštrukturalizáciou existujúcich národných podnikov, samozrejme, bez nedomyslenej a unáhlenej kupónovej privatizácie aj grandiózneho výpredaja a rozkrádania československej ekonomiky. Len poznamenávam, že ako vtedajší 1. podpredseda vlády na základe expertízy vykonanej skupinou popredných svetových manažérov vedených Tomášom Baťom som začal prípravu privatizácie podľa skúseností z Rakúska. Tam proces transformácie štátnych akciových spoločností na súkromné trval 20 – 30 rokov.
Také teda boli očakávania, ale aj odborné podklady. Nemožno sa teda čudovať, že postupom času sa dostavuje sklamanie a roztrpčenie nad premrhaním historických šancí. Preto by sme sa mali „novembrovo“ spamätať. Nenechajme sa otráviť a odradiť. Ide o to, mať nekompromisné požiadavky na politikov. Ako vieme, sľubmi sa dnes nešetrí. Spomeňme však tú nadmieru krásnych sľubov v novembri a ako sa potom naplnili. Napríklad „Láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou!“, alebo že „šoková terapia s kupónovou privatizáciou následne povedie k vysokej konkurencieschopnosti priemyslu“. Požadujte argumentáciu, fakty, nie slová.
Spomeňte si na obrovskú túžbu vymaniť sa z dusivého objatia aziatského systému Sovietov s tým aziatským typom socializmu. Chceli sme voľne vydýchnuť v demokratickej západnej Európe. Áno, cez EÚ sme si k nej otvorili cestu. V drsnej realite dneška sme však zmietaní balkánskou korupciou a žijeme len lepší východoeurópsky štandard. Požadujte teda plný návrat do západnej Európy. Ak sa pokúsime upokojiť našu rozbúrenú myseľ a duchovne sa preniesť do vtedajšej veľkej doby, bude nám jasné, koľko sme jej zostali dlžní a koľko toho ešte musíme vykonať.
Text prinášame v rámci spomienok na november '89, v HN vyšiel prvý raz v roku 2009. V. Komárek zomrel v roku 2013.