Prvý minister z koaličnej vlády premiéra Roberta Fica je preč. Bolo to napínavé a emotívne, ostré a nekompromisné a ... je to za nami. Nech to teraz vyznie akokoľvek, Miroslava Jureňu mi je ľúto. Opakovane som si pozrela jeho "rozlúčkovú" tlačovku a neubránila som sa dojmu, že tento chlapík je vo všetkom viac-menej nevinne. Stal sa obeťou "systému" či princípu vyššej hry, ktorá vôbec nebola o ňom. Vôbec nepochybujem o tom, že dnes už exminister poľnohospodárstva nemal žiadnu reálnu šancu výmenu stráží v Slovenskom pozemkovom fonde ovplyvniť, nie to nebodaj zmeniť personálne obsadenie, akokoľvek úprimne by si to sám za seba aj prial. Myslím si, že to vie aj premiér Robert Fico, ale nemohol konať inak, ako v danej situácii konal. Vyslal koaličnému partnerovi Vladimírovi Mečiarovi dosť signálov a boli evidentné a čitateľné. Vladimír Mečiar ale, nakoniec ako obyčajne, obetoval radšej dobrého chlapa. Jureňov úprimný hnev a zaťatá päsť z maštaľky teda smerovali k zlému adresátovi. Predseda vlády Robert Fico urobil svoju časť práce tak, ako sa očakávalo (a aj vyžadovalo). Tú druhú časť urobil víkendový snem Ľudovej strany HZDS v Ružomberku potvrdením Vladimíra Mečiara vo funkcii predsedu strany do roku 2011!!!
Úprimne, viac ako premiér a predseda Smeru-SD v jednej osobe odvolaním Miroslava Jureňu z vlády, napľuli na Jureňu jeho vlastní stranícki kolegovia.
Monika Flašíková-Beňová, poslankyňa Európskeho parlamentu (Smer-SD)