Ak je sloboda kľúčovou hodnotou Novembra '89, potom neradostný stav ekonomickej slobody v súčasnosti vystavuje smutnú vizitku obdobiu predchádzajúcich 30 rokov. Sloboda bola najdôležitejšia hodnota, na základe ktorej sme sa chceli začiatkom 90. rokov čo najskôr zaradiť medzi prosperujúce krajiny. Dnes zovšednela, je považovaná za samozrejmosť, ale najmä prestala byť vnímaná ako nevyhnutná podmienka existencie prosperujúcej spoločnosti. Ako by sme zabudli, že sme desaťročia žili v neslobode socialistického strihu, ktorá bola nastolená naraz znárodnením a zavedením centrálneho plánovania.
Našu slobodu si nechávame odoberať salámovou metódou. Je to nesloboda nastoľovaná plazivou reguláciou, ktorá je výsledkom rozhodnutí nami volených politikov. Tí prijímajú čoraz viac zákonov, ktoré občanom predpisujú, ako majú a nemajú žiť, a podnikateľom dekrétujú absurdne detailné pravidlá toho, ako majú a nemajú podnikať. Tak dlho sme ako občania a voliči kašľali na slobodu, až politici pochopili, že ju nemusia mať v ponuke. Stačí im hrať hru na istoty a bezpečnosť. Sloboda, najmä ekonomická sloboda, nie je medzi prioritami, pretože sa vytratili voliči, pre ktorých je dôležitá.
Ešte v 90. rokoch sa u nás viedla živá diskusia o vzťahu štátu a trhu v ekonomike, o miere prerozdeľovania, o výške daňového zaťaženia. Dnes prakticky niet nikoho, s kým by sa v týchto diskusiách dalo pokračovať. Zopár ekonomických liberálov, ktorí prežili, je na Slovensku považovaných za dogmatikov, ktorí vraj odmietajú vidieť zložitosť sveta a donekonečna opakujú svoje poučky o nadradenosti trhu.
Absolútne väčšinovým sa stal názor, že na veľkosti štátu nezáleží, že výška daní a verejných výdavkov nie je problém. Problémom sú vraj len nesprávni ľudia na nesprávnych miestach. Údajne ich stačí vymeniť za správnych a obmedzí sa korupcia, neefektívnosť, zvýši sa hodnota, ktorú nám štát poskytne za naše peniaze.
Je zarážajúce, že utopickosť tohto prístupu vidí len veľmi málo ľudí. Nejde totiž len o nejaký ideologický spor. Naša tolerancia k nezdravému rozpínaniu štátu má neblahé praktické dôsledky. Štát občanovi prostredníctvom odvodov, priamych a nepriamych daní zoberie viac než polovicu sumy, ktorú platí ich zamestnávateľ. Nehovoriac o korupcii a neefektívnosti, ktoré sú primárne dôsledkom veľkosti štátu.
Ak si čoskoro nezačneme vážiť slobodu ako hodnotu dôležitú pre našu prosperitu, tak je možné, že naším budíčkom sa stane až ekonomický kolaps systému, o ktorom si väčšina spoločnosti myslí, že je to perpetuum mobile.