Pri svojich cestách po Slovensku často počúvam jeden a ten istý príbeh. Menia sa mená a mestá, ale podstata zostáva stále rovnaká. Rodičia a starí rodičia hovoria o tom, ako ich deti alebo vnuci odišli do zahraničia. Za štúdiom alebo prácou, opúšťajú svoje rodné mestá a dediny s len malou šancou, že sa vrátia späť. „Pán prezident, moja dcéra má 24 rokov a odišla do zahraničia a už sa nechce vrátiť domov do Revúcej, Rimavskej Soboty, Michaloviec, Spišskej Novej Vsi, Tisovca... čo s tým urobíme?“
Je to vždy tak trochu smutné rozprávanie. Každý, kto je rodič, vie, o čom hovorím. Akokoľvek chceme pre svoje deti len to najlepšie, v kútiku srdca dúfame, že ich budeme mať nablízku. Chceme, aby sme sa s nimi mohli tešiť z ich života, rodiny, vnúčeniec. Namiesto toho ich však odprevádzame „do sveta“. Aby nedošlo k žiadnemu nepochopeniu, je vždy veľmi dobré, ak mladý človek cestuje, zbiera skúsenosti, spoznáva iné krajiny. Veď koniec koncov, presne o tom je mladosť, túžba spoznať a objaviť svet. No rovnako dobré je, ak sa nám naši mladí ľudia chcú vrátiť domov na Slovensko, aby tu pracovali, vychovávali deti a doopatrovali svojich rodičov. Toto je to, čo by malo byť prioritou štátu – Slovensko ako krajina, kde chcú ľudia prežiť svoj život a vychovávať svoje deti.
Žiaľ, sledujúc posledné politické vyhlásenia niektorých politikov, opak je pravdou. Namiesto motivácie zostať žiť na Slovensku ich vyháňajú študovať a pracovať do sveta. Po príklad netreba chodiť ďaleko. Populistický návrh, aby študenti medicíny museli po doštudovaní pracovať 10 rokov v slovenských nemocniciach alebo platiť tisíce eur, si nezaslúži širší komentár ako slovo „nezmysel“. V praxi by to znamenalo, že by sa vyprázdnili naše lekárske fakulty a naši mladí ľudia by študovali v Českej republike a tam by aj zostali pracovať. Mladí lekári sa predsa majú motivovať inak, a nie vydieraním. Lepšie pracovné prostriedky, dobré pracovné prostredie, sociálne benefity, podpora, aby si založili rodinu. Tak môže byť spokojnejší aj lekár a na konci dňa najmä pacient.
Občan nikdy nesmie byť rukojemník štátu alebo politiky. Taká politika posilňuje extrémizmus a vyháňa ľudí do zahraničia. Chcem však povedať ešte jednu vec, akokoľvek ťažká je naša momentálna situácia, nič nie je stratené. Práve naopak, už o pár dní máme šancu vziať Slovensko naspäť do vlastných rúk. Máme konkrétne riešenia, ako Slovensko postaviť na nohy, máme spoločne konkrétnu šancu budovať takú krajinu, z ktorej mladí ľudia nebudú odchádzať, ale naopak, budú sa nám vracať. Toto je úloha nás politikov, ukázať plán a víziu pre Slovensko. Nie šíriť nenávisť. Hlavu hore! Perspektíva do budúcnosti nie je len tma a temno, naopak, je plná svetla nádeje. 29. február 2020 je ten deň, keď sa jej môžeme dotknúť.