Scott Sumner je aspoň v USA známy ekonóm a už nejaký čas má neobvyklý pohľad na to, ako sa bude monetárna politika a hospodárska situácia vyvíjať. Strednoprúdový pohľad na monetárny a následne aj reálny vývoj v USA nie je práve optimistický. Sumner cituje napríklad Grega Ipa, ktorý hovorí o konci jednej éry. Teda éry, v ktorej boli ťahúňom diania na finančných trhoch a v ekonomike najmä centrálne banky a s „Fedom sa nebojovalo“. Do toho vstupuje Sumner, ktorý tvrdí, že všetko je inak a vstupujeme do „zlatej éry centrálneho bankovníctva“. Pesimizmus považuje za omyl. Fed bude totiž efektívnejší a svoj inflačný cieľ bude dosahovať lepšie než kedykoľvek v histórii.
Podľa Sumnera dnešní mladí ľudia už nezažijú cyklus ako my – bude sa predlžovať. Ekonóm to prirovnáva k vývoju v letectve. Keď bol on mladý, často čítal, že niekde spadlo lietadlo. No jeho dcéra ešte o ničom takom v USA nepočula (okrem pádu malých lietadiel). Dôvodom je, že po každom páde došlo k riešeniu problému a všetko sa posunulo k väčšej bezpečnosti. Podobné to má byť s monetárnou politikou. Ak by trend v USA skutočne smeroval týmto optimistickým smerom, aká je pravdepodobnosť, že v eurozóne to bude podobné?
Ide už skôr o úvahy zo zásuvky financie fiction. Povedzme, že by sa ECB, sledujúca pozitívny vývoj v USA, vydala s tými najlepšími úmyslami a so širokou podporou rovnakým smerom. Existuje niečo, čo by jej aj tak fundamentálne bránilo v dosiahnutí rovnakého úspechu? Ukazujú to odhady prirodzených (neutrálnych) výšok sadzieb pre vybrané krajiny. Teda sadzby, pri ktorých nie je monetárna politika ani stimulujúca, ani brzdiaca. Je zrejmé, že rozdiely v týchto sadzbách sú pri jednotlivých krajinách obrovské. Čo je len inak vyjadrený veľký rozdiel v cykloch aj štrukturálnych rysoch jednotlivých krajín menovej únie.
Keby ECB chcela napríklad v roku 2006 nastaviť sadzby „ideálne“ pre Nemecko, nachádzali by sa hlboko pod jedným percentom, ale v prípade Španielska vysoko nad dvoma. V roku 2013 by zase kvôli Taliansku mali sadzby byť výrazne pod mínus jeden, ale Rakúsko by potrebovalo sadzby o vyše dva percentuálne body vyššie. A ak porovnáme rozptyl z roku 2001 a z obdobia po roku 2016, o nejakej konvergencii neutrálnych sadzieb veľmi hovoriť nemôžeme, skôr naopak.
Aj keby teda v USA nastali zlaté časy monetárnej politiky a ECB ich chcela replikovať, stále by mohla narážať na veľké rozdiely v tom, čo je kde „ideálom“. To je, ako keby sme vysadili ďatelinu, pšenicu, zemiaky a napríklad mak a snažili by sme sa všetko zožať v rovnakom čase jedným kombajnom. To, že pôjde o kombajn ideálny pre jednu komoditu, by celkovo vôbec nepomohlo.