Občas sa stane, že sa firma vyberie nesprávnou cestou. Vypracuje svoj podnikateľský plán s jasným cieľom, časom ho zlepšuje, upravuje, dopĺňa. Stále v presvedčení, že robí všetko, čo treba, aby dosiahla svoj cieľ. Až naraz zistí, že sa k nemu nielenže nepriblížila, ale naopak, poriadne sa od neho vzdialila. Je to aj prirodzené – kto nič nerobí, nič nepokazí. Dôležité je poučiť sa a vrátiť sa späť na správnu cestu.
Takéto zblúdenie vidieť aj pri širšom pohľade na slovenské zdravotníctvo. Z každej strany počuť, že na prvom mieste musí byť pacient, teda cieľ je správny a jasný. Tá cesta k nemu však akosi nevedie.
Financie smerované do zdravotníctva sa akoby nepremietali v zlepšení zdravia a zdravotnej starostlivosti o občanov. Akoby sa aj mohli, keď sa za ne kupuje len spokojnosť každú chvíľu niekoho iného.
Aby nikto neštrajkoval, aby sa nikto príliš hlasno neozýval. Ale kde je pacient? Spokojnosť občana, ktorý si platí odvody? Teda ten náš spoločný cieľ...
Zdravotníctvo potrebuje zmeny, ktoré nebudú len o spokojnosti jednotlivých článkov systému, ale najmä o koncovom klientovi. Čo keby štát prestal občanovi diktovať, čo presne smie a čo nie, a namiesto toho by mu dovolil vybrať si?
Ak má byť pacient na prvom mieste, opatrenia by mali smerovať k tomu, aby mal správne informácie, aby sa mohol sám rozhodovať vo veciach, v ktorých sa rozhodnúť vie. Aby si občan mohol sám vybrať medzi alternatívami napríklad poistného krytia a výšky poistného, ktoré je ochotný za poskytnutú kvalitu zaplatiť.
Nech oňho zdravotné poisťovne súťažia, nielen produktmi za štandardný balík, ale napríklad aj správnou zmesou poistných produktov. A nech oňho zabojujú aj poskytovatelia zdravotnej starostlivosti. Aj tí, ktorých je v danej odbornosti málo – kvalitou svojho manažmentu to dokážu. Kto pacientovi poskytne viac a vyššiu kvalitu, ten si ho získa. Vtedy bude pacient na prvom mieste.
Štát by preto mal podporovať súťaž tak medzi poskytovateľmi, ako aj medzi zdravotnými poisťovňami. A nie ju obmedzovať striktne danými pravidlami a bez požiadavky pridanej hodnoty len nalievať peniaze. Nech sa bojí poskytovateľ, že nebude mať klientov, a rovnako, nech sa bojí zdravotná poisťovňa, že nebude mať poistencov!
Či sa bude poistenec rozhodovať podľa výšky odvodu, možnosti finančného cash-backu či na základe perfektného manažmentu starostlivosti, pýtajme sa jeho. Nech zaňho nerozhoduje štát aj vo veciach, kde vie vlastnú preferenciu urobiť sám. Potom budú účastníci zdravotného systému nútení radikálne zvýšiť kvalitu svojich služieb a cieľ, teda spokojnosť pacienta, bude oveľa bližšie.