Vývoj ekonomiky v nasledujúcom období má iba pesimistický, prísne redukčný variant. Vláda by sa preto mala urýchlene postarať o zrušenie všetkých nesystematických opatrení a zákonov, ktoré mali len rýdzo populistický efekt. Medzi také imidžovky patrí aj novelizácia zákona o cestovnom ruchu, ktorý zaviedol povinnosť rekreačných poukážok.
Potešili ľudí, nie firmy
Rekreačné poukážky z dielne SNS síce potešili časť populácie, avšak menej podnikateľské subjekty, ktoré povinne museli refundovať časť nákladov na celonárodné objavovanie krás slovenskej krajiny. Z hľadiska ekonomiky však Slovensko momentálne nemá takú silnú štruktúru ekonomiky a také priaznivé podnikateľské prostredie, ktoré by umožňovalo vyžadovať od firiem, aby v princípe realizovali sociálnu politiku štátu. Inými slovami, je síce žiaduce, aby sa zamestnanci rehabilitovali, avšak táto potreba nemá byť direktívne premietnutá do zákona. Firmy, ktoré si chcú udržať zamestnancov, azda najlepšie vedia, aké benefity ich zamestnanci privítajú a či si tie benefity vôbec môžu dovoliť. Ak teda štát chce presadiť povinnú participáciu firiem na rehabilitácii zamestnancov, nech teda vytvorí také priaznivé nízko korupčné podnikateľské prostredie, ktoré pritiahne firmy pôsobiace predovšetkým v perspektívnom kvartérnom znalostnom sektore. Až potom môže vyžadovať od firiem, aby sa podieľali na regenerácii pracovnej sily aj takýmto spôsobom.
Umelý dopyt
V praxi uvedený zákon však okrem umelo vyvolaného dopytu po domácom cestovnom ruchu priniesol jeden významný benefit, a to dôkaz v podobe absolútne nevyhovujúcej dopravnej infraštruktúry v lukratívnych slovenských destináciách. Ak sa teda ozaj chceme rekreovať, k tým slovenským skutočne krásnym a jedinečným kultúrnym a prírodným klenotom budujme vyhovujúce cesty, parkoviská, odstraňujme skládky či vizuálny smog, zabezpečme bezbariérovosť a bezpečnosť.