Nedávne zamyslenie Martina Wolfa z Financial Times o príjmovej nerovnosti a dlhoch vzbudilo veľký ohlas. Súčasný vývoj v týchto oblastiach mu dáva za pravdu, lebo dlhy rastú dynamickejšie a kríza najviac zaťažuje tých najchudobnejších. Dovolím si pána Wolfa doplniť o niekoľko svojich poznámok.
Martin Wolf poukazuje na to, že vo vyspelých krajinách vrátane USA príjmová nerovnosť rastie dlhodobo. Najbohatšia časť spoločnosti zarába čoraz viac, kým príjmy chudobných zaostávajú. Prvá skupina navyše sporí čoraz viac. V úvahách o dlhoch chcem poukázať na to, že ak hovoríme o tvorbe dlhu, musíme sa zamyslieť aj nad vytváraním úspor. Bohatí ľudia sa podieľajú na tvorbe úspor a spoločne vytvárajú dlhy s tými chudobnejšími, ktorí prostredníctvom pôžičiek využívajú časť príjmov bohatých, ktoré recyklujú spätne do ekonomiky.
Ak v nás tento pohľad na vec nevytvára napätie a vieme sa s ním stotožniť, rýchlo dospejeme k záveru, že príjmová nerovnosť zvyšuje napätie v spoločnosti priamo aj prostredníctvom finančného systém. Pán Wolf sa preto nezaoberá pôvodom príjmovej nerovnosti, lebo je to samostatná téma. Len spomeniem, že príčinou môže byť rastúca sila korporácií, ich vysoká trhová koncentrácia, ale aj robotizácia či globalizácia.
Následne sa pán Wolf zaoberá otázkou vysokých dlhov. Navrhuje, aby boli odstránené všetky priame a nepriame dôvody zadlžovania firiem, vrátane daňových, aby firmy využívali oveľa intenzívnejšie vlastný kapitál namiesto dlhu. To poukazuje na mnohokrát zabudnutý dôvod. Problémom podľa neho ani nakoľko nie je prevod veľkej časti príjmov jedných na výdavky druhých, ale komplikácia nastáva vtedy, keď v meniacom sa svete je dlh štruktúrovaný ako nemenný záväzok. Ale svet sa mení. Inak povedané, prevod úspor jedných na výdavky druhej strany môžete urobiť prostredníctvom flexibilnejších nástrojov, ako sú akcie, vládne dlhopisy naviazané na HDP a podobne.
Podľa Wolfa však masívne preskupenie dlhov na akcie celkový problém nerieši, lebo vlády sa môžu zadlžovať donekonečna, čo ich privedie k bankrotu. Je to ešte možnosť spomenutá v úvode, ale to by sa museli dane vyberať tam, kde ich nik nebude dobrovoľne platiť, a to je – mierne povedané – politicky ošemetná otázka. Rýchlo by sme mohli prejsť na menej kontroverzné dlhopisy naviazané na HDP a zvýšiť tak flexibilitu pasívnej strany súvahy firiem.
Stále tu však máme ideu, ktorej vehementným zástancom je Robert Schiller a ktorou je naša potreba a stály dopyt po nástrojoch s pevne definovanými príjmami. Pri nich sa však opäť dostávame k problému neustále meniaceho sa sveta, v ktorom dochádza k treniciam. Keď sa svet zmení až príliš, nami vysnívaná „pevnosť“ bude neudržateľná. Hľadáme ju na nesprávnom mieste.