Od volieb uplynuli tri mesiace a za ten čas pribudli nezamestnaní. Nie, nehovorím o koronakríze, to ešte len príde. Hovorím o tradičnej povolebnej veľkej výmene. Hádam najviditeľnejšie je to v zdravotníctve, hoci rezort v nasledujúcej úvahe nehrá žiadnu rolu. Riaditeľka Všeobecnej zdravotnej poisťovne, prakticky celý Inštitút zdravotnej politiky, šéf Národného centra zdravotníckych informácií a ďalší. Môžeme pri jednotlivcoch polemizovať prečo, za čo, načo. Neboli všetci „smeráci“, neboli všetci neschopní ani všetci nemali kauzy. Jednoducho, taký je po voľbách zvyk, či ste ľavica, pravica, konzervy, slniečkari, či populisti – moje panstvo, moji ľudia.
Takýto systém je však veľkou slabinou štátnych podnikov, inštitúcií a agentúr. Je jedným z dôvodov, prečo podávajú neuspokojivé výkony oproti svojim trhovým príbuzným, sú skostnatené a bezcieľne sa točiace v kruhu. Predstavte si, že by Volkswagen, Google alebo Berkshire Hathaway vymenili manažment každé štyri roky bez ohľadu na to, či sa darí, nedarí, či majú rozbehnuté projekty. Štátnym inštitúciám sa neustále menia ciele, stratégie aj „firemná kultúra“ – alebo radšej ani nevznikajú. Najistejším spôsobom, ako v takomto prostredí ako zamestnanec alebo manažér prežiť, je čo najmenej vytŕčať, neprichádzať s ničím novým a nemať privysoké ambície. Dosahy na efektívnosť takto nastavenej inštitúcie sú však tragické.
Jemnejšou cestou zlepšenia tohto stavu je stransparentnenie a odpolitizovanie personálnych výberov, striktný výber odborníkov a zmena funkčných období, aby sa čo najmenej kryli s volebnými obdobiami. Lenže to príliš nefunguje. Personálne otázky verejnosť zaujímajú až pri prvom škandále, na odborníka sa vždy znesie politický tieň nominanta a posunuté funkčné obdobie je dvojsečná zbraň, ktorá vie ochrániť tragické figúry na ich stoličkách. Vedeli by sme menovať, ale nebudeme.
Preto som vyznávačom skôr tvrdšieho riešenia – odtrhnutia inštitúcií od politiky. To sa dá veľmi jednoducho ich privatizáciou (predstavte si, že by vláda vždy po voľbách menila vedenie všetkých energetických podnikov, bánk či telekomunikácií...), alebo ešte jednoduchšie ich zrušením. Nie je vám to pochuti? Dobre, sú tu aj ďalšie riešenia. Napríklad presunutie zodpovednosti nižšie, na samosprávy či regióny. Kontakt medzi voličom a šéfom miestnej inštitúcie je predsa len bližší ako v celoštátnom meradle. Alebo formálne osamostatnenie inštitúcie – vlastný rozpočet, správna rada, vlastná zodpovednosť. Príkladov je dosť, stačí sa rozhliadnuť po svete a nelipnúť na sovietskom modeli pyramídovej nomenklatúry.