Nedávno som sa dozvedela, že joga je niektorými ľuďmi vnímaná ako vedľajšia koľaj okultizmu. Hľadala som teda na mojich hodinách jogy podozrivé momenty, ktoré som si možno dovtedy len nevšimla. Je pravda, že po päťminútovom sede v polohe stoličky som si nevysvetliteľne prestávala cítiť nohy. Zadok totiž nadnášate vo vzduchu, ako keď sa snažíte vykonať sedaciu potrebu na čerpacej stanici a nechcete sa dotknúť záchodovej dosky, lebo pred vami sa v kabínke vystriedal lyžiarsky zájazd. S vystretými rukami nad hlavou sa mi začalo zahmlievať pred očami. Napokon som skutočne po celej hodine jogy videla všetkých svätých. Až teraz som však pochopila, že ma podľa všetkého prišli zachrániť z pazúrov okultizmu. Alebo sa mi zjavili len preto, že som po tomto vyčerpávajúcom boji smrdela ako pohan.
Na záver každej hodiny jogy môže človek chvíľu spočinúť v relaxačnej polohe – v sede s prekríženými nohami. V mojom sebapozorovacom móde mi napadlo, že môže byť problém v tom, že ide o sed turecký, rozumej teda, asi moslimský. Ako dieťa z katolíckej rodiny som po tomto sede v mene Alaha a po indickom pozdrave „namaste“ nadobudla prudko ekumenický pocit. Napriek počiatočným zmätkom som však žiaden okultizmus nepostrehla. Možno som necvičila na správnom mieste. V humne by sa toho asi udialo viac.
No teraz vážne. Nevysmievam sa z rétoriky silno veriacich ľudí. S mnohými som strávila čas na veľmi pekných a povznášajúcich podujatiach. Slovám o Duchu Svätom často len nesprávne rozumieme. Nechápeme reč obrazov a symboliku myšlienok, s ktorými by sme možno po ich pochopení aj srdečne súhlasili. Verím tomu, že správne vyložené podobenstvá z Biblie sú blízke každému láskavému a tolerantnému človeku, že nesú v sebe hlbokú múdrosť. Rovnako by však bolo aj v opačnom garde obohacujúce, keby sa podaktorí kresťania inšpirovali inými pohľadmi na svet, aby v nás zbytočne nerástol strach a nevôľa voči nepoznanému. Lebo z tohto pohľadu nie je principiálny rozdiel medzi „strachom z jogy“ a rasizmom.
Koniec koncov – telo je náš chrám. Mali by sme ho s láskou zveľaďovať, aby sa v ňom cítil dobre náš duch, pokojne spolu s Duchom Svätým. Pozývajme si teda „návštevy“ do zdravého tela. Možno by mohla byť moslimská modlitba plná pohybu priaznivého voči chrbtici inšpiráciou pre modlitbu kresťanskú, ktorá je viac statická. Alebo skúsme opatrne hoci aj tú jogu. Robí telo silným a hlavne flexibilným. Ktovie, možno spružnie pri nej aj naša myseľ.