To, že sa predlžuje náš priemerný vek dožitia, už každý niekde počul. Jednoducho povedané budeme žiť dlhšie ako staršie generácie. Aj relatívne známy fakt môže opakovane znieť ako dobrá správa a pri tejto sa cítime ešte aj o trochu mladší. To tempo je pomerne zaujímavé. Vychádza tak, že za každých 20 rokov sa vek dožitia predlžuje v priemere o štyri až päť rokov. Každý rok nám teda pribudnú takmer tri mesiace života navyše. Zadarmo.
S témou výšky nášho budúceho dôchodku si však tento fakt veľmi nespájame. Verejný priestor obsadzujú krátkodobejšie témy ako predvolebný relikt 13. dôchodkov.
Ak sa teda v súvislosti s našou potenciálnou dlhovekosťou spomenie výraz dôchodok, začínajú sa vynárať problémy. Nielenže sa v čase mení demografia spoločnosti, ktorá vytvára radikálne zhoršujúci sa pomer prispievateľov a poberateľov (teraz sme na štyroch zamestnaných na jedného dôchodcu, v budúcnosti s istotou smerujeme k jednému), ale aj to, že dôchodok si budeme „užívať“ dlhšie. Takže pri dosiahnutí zastropovaného dôchodkového veku 64 rokov si pripravme úspory na 25 až 30 rokov. Ideálne by bolo, keby pokryli aj rastúce ceny zdravotnej starostlivosti a sociálnych služieb, pri ktorých bez obáv očakávajme vyššie tempo rastu ako celková inflácia.
Riešenie? Iné ako individuálna zodpovednosť na stole nie je. Iba tú vieme ovplyvniť vlastným rozhodnutím. Pri ďalších riešeniach by sme sa museli spoľahnúť na iných tušiac, že nevyhnutné zmeny dôchodkového systému sú politicky viac či menej nepriechodné. Tieto témy totiž voľby nevyhrávajú. Výsledkom bude predĺženie veku odchodu do dôchodku, zvýšenie odvodov, zníženie náhrad alebo veľký verejný dlh.
Pre mladých je táto téma z kategórie nezaujímavých, aj keď, paradoxne, ich sa týka najviac. Veď prečo by to aj malo byť inak. Diskusia o dôchodkových úsporách nebýva v domácnostiach pri večeri témou, ktorá by sa bežne rozoberala. Takže chýba kontext, zrozumiteľnosť témy, a teda aj záujem riešiť budúci problém, ktorý dnes nevytvára pocit naliehavosti. A pritom práve čas je v tomto prípade obrovský, ale nevyužitý benefit.
Nech je politický záujem o tému dôchodkov akýkoľvek, individuálna zodpovednosť v rozumne nastavenom dôchodkovom sporení je jediným fungujúcim riešením. Rastúca finančná gramotnosť spoločnosti tieto veci posúva správnou cestou, ale bez finančnej motivácie štátu ich nevyrieši. A pritom to nie je zložité. Skúsenosti z vyspelých ekonomík ukazujú, že podpora vo forme relevantnej daňovej úľavy motivuje a vytvára široký záujem spoločnosti v prospech udržateľných riešení.