Najnovšia správa NBS o vývoji finančného trhu kriticky zhodnotila fungovanie II. piliera dôchodkového systému. Ten podľa nej nenaplnil svoj potenciál, keďže priemerná výkonnosť systému za 15 rokov nedokázala „poraziť“ infláciu. Hlavné dôvody, prečo systém ide citeľne pod svoje možnosti, sú dva. Časté neodborné politické zásahy a nepresvedčivý výkon správcovských spoločností. K tomu pridáva niekoľko nápravných odporúčaní, aby druhý pilier priniesol sporiteľom vyššie čisté výnosy.
Treba súhlasiť s odporúčaniami, ktoré sú v prospech sporiteľa. Úprimnosti centrálnej banky o záujmy sporiteľov by však prospelo pomenovať aj jej vlastné kroky, ktoré za ostatných 15 rokov urobila v ich prospech. Veď svojimi rozhodnutiami určuje výšku úrokových sadzieb a výnosov.
Pred pätnástimi rokmi boli oficiálne úrokové sadzby určované centrálnou bankou na úrovni troch percent a štvorpercentné výnosy 10-ročného slovenského dlhopisu komfortne porážali 2,8-percentnú infláciu. Tá ostala zhruba na rovnakej úrovni aj dnes, no oficiálne úrokové sadzby sú v mínuse a v mínuse sú aj výnosy štátnych dlhopisov, ktoré v ostatných rokoch vo veľkom skupuje práve centrálna banka, čím určuje ich cenu a výnos. Správcovské spoločnosti môžu len ťažko ponúknuť svojim klientom v maloobchode lepšie ceny, než za aké nakúpia vo veľkoobchode, kde ceny určuje centrálna banka. Povedané inak, z pohľadu reálnych úrokových sadzieb, centrálna banka svojou menovou politikou ostatných 15 rokov obhajovala záujmy dlžníkov, a nie sporiteľov.
Iste, sú aj iné aktíva ako dlhopisy, kam môžu správcovské spoločnosti smerovať investície svojich klientov. Napríklad akcie. A práve do nich odporúča centrálna banka sporiteľom v dôchodkových fondoch alokovať viac svojich úspor. No aj v akciách je cenotvorba do veľkej miery v rukách práve centrálnych bánk. Zatiaľ síce nepriamo, no nepopierateľne. Obrovská masa peňazí, ktoré po globálnej finančnej kríze centrálne banky kvantitatívnym uvoľňovaním pumpujú do ekonomík, sa prelieva práve do cien akcií, ale aj realít a iných aktív, v ktorých sporitelia a investori hľadajú únik pred negatívnymi úrokovými sadzbami. Tomu, že výkonnosť akciového trhu je odtrhnutá od ekonomickej reality a trhu, prestávajú rozumieť aj skúsení investori ako Warren Buffett, čo by možno mohlo slúžiť ako varovanie pred neznesiteľnou ľahkosťou stávok budúcich dôchodkov na akciové indexy. Stačí sa pozrieť na akciové trhy v Japonsku či Taliansku, ktoré sa za niekoľko dekád nepohli z miesta. To sú príklady krajín, na ktoré sa demografickou krivkou čoraz viac podobáme.