Nedávno mi jedna milá a inak aj veľmi sympatická pani povedala dôležitú vec. Vraj som v roku 2004 povedala so Sajfom do rádia veľmi nevhodný žart o Panne Márii. Priznám sa, že si naozaj nepamätám, čo som povedala v roku 2004. Ešte rok 2005 si ako-tak pamätám, ale tiež len niektoré vety. Odvetila som dáme, že neviem, o čom hovorí, ale že sa úprimne ospravedlňujem, ak sme sa jej nejako dotkli. Rovnako dobromyseľne mi poradila, aby som aj tak išla odprosiť na ktorúkoľvek púť, lebo také čosi sa neodpúšťa ani v nebi, ani na zemi. K tomu dodala ešte pološeptom: „Veď viete, chcete mať aj deti.“ Prekvapilo ma, že Pannu Máriu táto dáma vníma ako zatrpknutú entitu, ktorá si zapisuje nevhodné žarty a trestá hriešnikov bezdetnými manželstvami. Mala som o nej láskavejšiu predstavu. Dokonca som si ako osoba vyrastajúca v kresťanských hodnotách myslela, že odpustenie je jedna z tých hlavných. Keďže sme boli v tejto veci obvinení spoločne so Sajfom, namietla som, že Sajfa sa na púť nevybral prosiť o odpustenie, no dieťa má. Po krátkom tichu som bez ďalších otázok poďakovala za dobrú radu a rozhovor som ukončila.
V ostatnom čase čoraz viac sledujem istý náboženský tlak niektorých veriacich, ktorí svoju predstavu o Bohu povyšujú nad iné. Môj Boh je láskavý. Nečaká, kedy by mohol niekoho trestať. Neuráža sa, má nadhľad a dokonca aj zmysel pre humor. Môj Boh odpúšťa, je trpezlivý a chápavý. Učí ma odpúšťať tým, ktorí ma iritujú, a pritom mi len často nastavujú zrkadlo. To je môj Boh. Nechcite mi ho vymeniť za zneistenú bytosť, ktorej sa treba v médiách zastávať, ktorej verným nasledovníkom sa treba ospravedlňovať už len za slovné spojenie „boh šoubiznisu“.
Môj Boh nemá na zemi samozvaných „asistentov“, ktorí sa urážajú v jeho mene a ktorí sami určujú, čo sa odpúšťa a čo už nie. V Boha verím, preto verím aj v to, že koná v dokonalosti s každou zmätenou dušou. Že pohladí a správne vedie aj tú moju. Tak mi ho, prosím, neberte, nepovyšujte svoju predstavu nad moju. Napokon náboženské vojny nikdy neboli kvôli náboženstvám, ale kvôli odlišným Bohom, ktorých nosíme v predstave. Zdá sa totiž, že nie Boh nás stvoril na svoj obraz, ale že my si ho, naopak, na ten svoj prispôsobujeme. Keď sa tak pozriem na niektorých „rozhnevaných, trestajúcich a povýšených Bohov“, s nádejou sa obraciam k tomu „môjmu“. Pritom ctíme všetci jedného Boha, ktorý je láskou. Azda sa tá naša podoba začne čoraz viac uberať aj k nej.