Keď koncom júna premiér na tlačovej konferencii ohlásil, že gastrolískom zvoní umieračik, spustili emitenti stravných poukážok rozsiahlu lobistickú a mediálnu kampaň. Kampaň, ktorá je podobne ako tie spred piatich, respektíve deviatich rokov plná poloprávd, manipulatívnych tvrdení a pseudovedeckých argumentov.
Veď prečo nie. Ako nám napovedajú údaje z otvorených zdrojov – v hre sú viac než 40-percentné ziskové marže a miliónové zisky z relatívne pohodlného, zákonom garantovaného biznisu. Biznisu, kde niekoľko málo emitentov profituje na úkor zamestnávateľa, zamestnanca a poskytovateľa stravovacích služieb. Keďže lobisti postavili obhajobu súčasného povinného systému na obraze emitentov ako záchrancov slovenskej gastroscény v čase koronakrízy, pričom ich pôsobenie má priam charitatívny rozmer, poďme sa pozrieť, aké benefity súčasný stav poskytuje.
Začnime zamestnávateľom. Ak nemôže zabezpečiť stravovanie zamestnancov vo vlastnom či blízkom zariadení iného zamestnávateľa, má povinnosť poskytnúť zamestnancovi stravovaciu poukážku. Keďže zákon neumožňuje zamestnávateľovi, respektíve jeho zamestnancovi zvoliť si štvrtú možnosť, ako napríklad vyplatenie príspevku v hotovosti (ako je to v prípade pracovných ciest), neostáva mu nič iné, len zakúpiť gastrolístok. Nákup sa nezaobíde bez provízie emitentovi a manipulácia či manažment obehu gastrolístkov predstavuje solídnu byrokratickú záťaž. Tu sa ešte odysea nekončí. Zamestnanec, ak má šťastie a zariadenie práve jeho typ gastrolístka akceptuje, použije túto ceninu na nákup stravy v reštaurácii.
Tá, ak chce získať reálnu hotovosť za poskytnutú službu, ho musí spätne odpredať emitentovi, pričom hotovosť získa zníženú o výšku ďalšej provízie, ktorá na rozdiel od zamestnávateľa regulovaná nie je. „Benefitom“ reštaurácií, ktorých záchranou sa emitenti radi oháňajú, je v niektorých prípadoch až mínus päť percent i viac, ktoré prevádzkam v čase koronakrízy veľmi chýbajú.
A ako zo súčasného systému benefituje zamestnanec? Nakoniec disponuje obmedzenou možnosťou stravovania z dôvodu selektívnej akceptácie, respektíve neakceptácie poukážok, a určite nižšou hodnotou stravovacej jednotky z dôvodu vysokých provízií. Ako dezert po dobrom jedle potom zachytí v médiách až urážlivú argumentáciu stravenkových lobistov, že je v podstate nesvojprávny a po zdobrovoľnení gastrolístkov sám nebude vedieť, či je hladný a ako sa najesť. Vážená vláda, prosím, nepokaz to, nepodľahni agresívnemu lobingu emitentov a odsekni ďalšiu hlavu byrokratickej hydre plnením vlastného programového vyhlásenia.