Politici radi presviedčajú voličov v tom, že oni vedia robiť veci spravodlivejšie, lacnejšie, efektívnejšie, jednoducho lepšie ako ten nenásytný, zákerný, na zisk orientovaný trh. Miliardy na stole im teraz dajú možnosť demonštrovať to naživo. Popri železnici, pošte či zdravotníctve bude štát v zastúpení politikmi intenzívnejšie vstupovať do ďalších a ďalších sektorov v ekonomike. Už vznikla štátna IT firma, hovorí sa o štátnom developerovi, no a najnovšie z trnavskej samosprávy zaznelo, že z balíka by bolo fajn stavať verejné zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadu, ľudovo „spaľovne“.
Proti spaľovniam nič nemám, sú nevyhnutné, ak chceme rýchlo splniť bruselský príkaz o znížení „zlého“ skládkovania odpadov. Problém je ten, že takúto investíciu v rádoch desiatok alebo skôr stoviek miliónov eur sa už chystá spraviť súkromný investor. Za vlastné.
Povedali by ste si – výborne, daňovník ušetrí! Ale verejný sektor takto nerozmýšľa. Každý podnik vo verejných rukách znamená väčšiu ekonomickú aj politickú moc, viac manažérskych miest na obsadenie, viac prestrihnutých pások pred novinármi.
Jediný argument, ktorý proti súkromnej investícii zaznel, je o „nekontrolovateľnom raste cien“. To je nezmysel, investor je ten, ktorý svoj kapitál utopí v spaľovni a uvrhne ho tak do pasce pozitívneho cash flow – nemôže si dovoliť investíciu nechať „stáť“. Obce budú mať z dlhodobého hľadiska vždy väčší manévrovací priestor. Môžu sa dočasne vrátiť ku skládkovaniu, zintenzívniť recykláciu, čo bude pre spaľovňu už nezvratný proces, rastom ceny sa bude zvyšovať „rádius“ budúcich spaľovní v iných okresoch. Obce sa môžu chrániť uzavretím dlhodobej zmluvy a politici vyhrážať vylobovaním si regulácie cien. Mlynári, kominári, ale aj výrobcovia procesorov či zbraňových systémov sú príkladmi mnohých historických aj dnešných monopolov, ktoré nemajú neobmedzenú moc nad cenami. Ako občan by som mal väčší strach z toho, že obec bude mať v rukách podnik, ktorý sa po čase v dôsledku zlého manažmentu (a prípadnej populistickej cenovej politiky, ako vidíme napríklad v SPP) stane stratovým, stačí sa pozrieť na výsledky štátnych teplární.
Táto situácia je typický príklad „efektu vytláčania“ (crowding out) súkromných investícií verejnými. Celkový balík investícií v ekonomike ostáva prinajlepšom rovnaký, no efektívnosť investícií klesá. Do čoho sa v nasledujúcich rokoch európske vlády pustia? Do výroby batérií? Liekov? Potravín? Špirála, ktorá európsku ekonomiku posunie 50 rokov späť, do obdobia, keď aj západná Európa koketovala s plánovanou ekonomikou a keď štátne podniky boli rozosiate po celej ekonomike.