V krajine, ktorej sa už hovorí Divided States of America, sa skončili voľby. Každý má na ne názor rovnako ako má každý názor na Matoviča a koronu. Delíme sa na tých, ktorí vedia, ako sa veci majú, a na tých, ktorí však naozaj vedia, ako sa veci majú. Tieto krásne témy sú krmivom pre to, čo, bohužiaľ, v neúspešnej snahe vyhnúť sa klišé, neviem nazvať inak ako ego. Ego je veľmi šikovné. Vie ovládať jednoduchších, vzdelaných, vie sa zmocniť kohokoľvek, kto ho len dostatočne kŕmi.
V ostatnom čase som videla veľa kŕmičov. Voľby, koronavírus, Matovič sú predjedlo, polievka a hlavné jedlo na každý deň. Najviac potravy do ega dostaneme v diskusiách, pri kontinuálnom zaoberaní sa týmito témami v médiách alebo v mysli. Keď ego dostatočne nakŕmime, je paradoxne stále hladnejšie. Pýta si na roztiahnutý žalúdok viac. Čím je väčšie, má nás viac v moci. Prejavuje sa to tak, že vieme opovrhovať inou ľudskou bytosťou, prestávame sa baviť s rodinnými príslušníkmi, iné názory posmešne odmietame, ohýbame si realitu, ako nám vyhovuje, chceme to druhým vytĺcť dlažobnými kockami z hláv. Spôsoby tej istej veľkosti ega majú rôzne prejavy.
Egá rovnakých veľkostí sa združujú. Na počudovanie narážame na idiotov a magorov s absurdnými názormi. Sú na každom kroku! Podvedome sa v takomto nastavení nedostaneme do mierových pásiem, ale do ďalších konfliktov, lebo z tých sa ego nakŕmi najviac. Ťahá ho to k tým, ktorí sú mu podobní, hoci majú opačné videnie sveta. Vždy keď sa nás dotkne hejterský odkaz od niekoho – kŕmime. Keď sme v hádke – kŕmime, keď presviedčame – kŕmime, keď cítime vnútorný motor, ktorý nás klame hlasom: „Poď, rieš to, nebuď ľahostajný!“ – neriešime reálne nič. Len kŕmime. Tam, kde naše vnútro vyzerá ako ulice v USA, sa ego cíti najlepšie. A je úplne jedno, aký názor pri tom zastávame.
A tak sa tu motáme s našimi tučnými egami, ktoré ani netreba čipovať, lebo tak hlboko už nikto nevie pichnúť. Alebo fučíme s egami, ktoré uverili vlastnej nadradenosti voči druhým. Chytáme sa za hlavu, keď sledujeme ulice Spojených štátov, a nevidíme, že sa pozeráme na vlastnú spoločnosť, na vlastnú rodinu, na vlastné vnútro. Viem, že tento text bude tučnými egami pochopený ako hlásanie ľahostajnosti. Ale tí, ktorí sa rozhodli pre „extrémnu premenu“ svojho ega, vedia, že reálne riešenie vecí nie je v žiadnej z tých „výživných tém“, ale v nás. Nechce sa mi článkom kŕmiť žiadne ego. Je mi však jasné, že kto je hladný, zje aj knihu s titulom Liečivý pôst.