Chcem vám porozprávať príbeh na pobavenie, lebo aj v ťažkých časoch je úsmev obrovské povzbudenie duše. Je to príbeh aj o tom, ako sme sa za posledné tri desaťročia trochu posunuli. Počas socializmu si na južnom Slovensku ľudia vo veľkom pomáhali pestovaním zeleniny. Ak ste išli po dedinách, všade boli veľké fóliovníky a každý, či to bol robotník, alebo lekár, po robote vysádzal, kopal a plazil sa po zemi.
V tom čase som bol notárom a súčasne nádejným pestovateľom cibule, cesnaku a karfiolu. Kúpil som semená v obchode, z toho sme vypestovali planty, ktoré sme vysadili, a na konci sme karfiol odpredali do miestnej Jednoty.
V jednom roku sa stalo, že časť mojich karfiolov bola iná než obvykle. Mal som vysadených okolo dvetisícsedemsto kusov a pri viac ako polovici nebol kvet biely, ale zelený. Akoby nedozrel. Hovorím susedovi Feri bácsimu: „Neviem, čo s tým.“ Prišiel, pozrel a zhodnotil: „Treba ich postriekať, asi je to choroba.“ Urobil som, ako poradil, no veľa sa nezmenilo. Stále boli zelené.
Radil som sa aj s ďalšími, no nikto nič podobné nevidel. Karfioly vyrástli, boli veľké, až na tú farbu. Niektoré boli biele, niektoré zelené. Keď dozreli, dal som ich striedavo do debničiek, aby to nejako vyzeralo a odniesol som ich do výkupu Jednoty.
Kráľovnou v Jednote bola v tom čase Čefi néni, ktorá vo svojich teplákoch rozhodovala o živote a smrti, respektíve či moju zeleninu berie, alebo povie: „Dnes máme plno.“ Bola to najdôležitejšia osoba v okrese. Ukázal som jej karfioly, ona sa na ne pozerá a hovorí: „Pán doktor, ale veď sú zelené!“ Hovorím, asi nová odroda, veď semienka boli z Holandska. Ona na mňa pozerá, že také ešte nevidela, určite je to nejaká choroba. Alebo ešte nedozreli. Zelené boli od začiatku, hovorím, aj som ich viackrát postriekal, ale nepomohlo.
Nezobrala ich, vraj by to nikto nejedol. Ani vy by ste ich nejedli, pán doktor, hovorí kráľovná, veď by z toho človek aj ochorieť mohol. Mala pravdu. Ani ja som ich nechutnal. Vytriedil som ich a tie zelené vyhodil. V septembri 1989 som sa prvý raz dostal na Západ. Na konci desaťdňovej cesty som sa prechádzal na trhovisku v Salzburgu. Zrazu vidím zelené karfioly, kus stál celé štyri šilingy! Nechcel som tomu veriť, spýtal som sa, aký je to karfiol. Predavačka na mňa pozerá a hovorí – to nie je karfiol, ale brokolica.
Od roku 1989 sme sa posunuli, už vieme rozpoznať omnoho viac vecí, učíme sa demokracii a v tomto prežívame dobré aj zlé chvíle. A to nás, dúfam, robí silnejšími.