Pred rokom sa lídri EÚ zaviazali v rámci Zelenej dohody znížiť čisté emisie skleníkových plynov do roku 2050 na nulu. Európa by sa tak stala prvým uhlíkovo neutrálnym kontinentom. O niekoľko dní budú na samite rokovať o tom, ako rýchlo sa členské štáty k tomuto cieľu priblížia v najbližších 10 rokoch.
Môžu podporiť návrh Európskej komisie sprísniť plán znižovania emisií do roku 2030 z doteraz cielených 40 percent v porovnaní s rokom 1990 na 55 percent. Alebo sa môžu stotožniť s prísnejším návrhom Európskeho parlamentu znížiť emisie až o 60 percent.
Každý z predostretých scenárov predpokladá inú úroveň náročnosti transformácie hospodárstva aj inú finančnú náročnosť. Chystaný zelený balík financií v objeme 1,37 bilióna eur pokryje ledva polovicu predpokladaných investícií na 40-percentné zníženie emisií, nieto na dosiahnutie ambicióznejších cieľov.
Slovensku nestačí len ukončiť ťažbu a spaľovanie uhlia. Bude musieť vo veľkom renovovať budovy, využiť odpadové teplo v priemysle, elektrifikovať dopravu a zvýšiť flexibilitu elektrickej siete. Náklady na dekarbonizáciu budú priam závratné.
Platná stratégia prechodu na nízkouhlíkovú ekonomiku je príliš konzervatívna. Na najbližšiu dekádu predpokladá náklady v objeme osem miliárd eur. V rokoch 2031 až 2050 to však má byť až 196 miliárd, teda dvojnásobok aktuálneho ročného HDP Slovenska!
Vysoká potreba nových investícií môže priniesť nižšiu zamestnanosť a bežnú spotrebu domácností i nižšie reálne mzdy, nehovoriac o negatívnych presahoch do odvetví ťažkého výrobného priemyslu či rafinérií.
Preto je legitímne klásť si otázku, či sú náklady dekarbonizácie porovnateľné s hodnotou, ktorú za zníženie emisií a zelenšie hospodárstvo dostaneme. Rovnako legitímne je pýtať sa, či má vôbec zmysel, aby sa EÚ hnala opreteky za uhlíkovou neutralitou, keď oveľa väčší a rýchlejšie rastúci globálni znečisťovatelia si s tým ťažkú hlavu nerobia. Otvorených otázok ostáva veľa a dohoda sa určite nebude rodiť ľahko.
Smerovanie k čoraz zelenšej ekonomike je, zdá sa, nezvratné. Slovensko svojimi rozhodnutiami globálnu uhlíkovú stopu ovplyvní prinajlepšom marginálne. Zotrvačnosť a dôraz na postupné či len čiastočné prispôsobovanie sa prísnejším klimatickým cieľom preto zrejme istý čas pretrvá. Z dlhodobejšieho hľadiska by však zrejme bolo výhodnejšie, ak by sme na zelenú cestu nastúpili čím skôr. Okrem konkurenčnej výhody tak získame aj know-how a časom ho budeme môcť ponúknuť krajinám, ktoré sa na obdobnú cestu vydajú po nás.