Minulý rok som sa dala po rôznych konzultáciách očkovať proti vírusu HPV. Tri týždne nato mi vpich bolestivo navrel. Lekár, ktorý očkovanie navrhol, mi odporučil konkrétne alternatívne lieky. Naozaj zabrali a bolesť v ruke rýchlo prešla. Kam patrím? K alternatívcom alebo k fanúšikom západnej vedy? Je hriech byť oboje? Pozerám sa na svet v jeho pestrosti a hľadám pre mňa funkčné cesty. Veľmi mi pomohla ajurvéda, čínska medicína a aj psychosomatika. No vďačne si dám antibiotiká alebo infúziu, keď treba. Nechám sa operovať, ak niet inej cesty. Výber zvažujem podľa okolností.
Veľmi zaujímavo som o aktuálnom očkovaní debatovala s jedným známym, ktorý žije z pohľadu väčšiny, ako sa tak hovorí – alternatívne. Nedá sa zaočkovať. Považuje to za svoje slobodné rozhodnutie. Chcel vedieť, prečo vec vidím inak. Vysvetlila som mu, že mojím motorom nie je strach, ale spolupatričnosť. Oponoval tým, že každý si tvoríme predsa život podľa seba. Chápem, že svojím postojom k situáciám si píšeme vlastné scenáre. Ustráchaný človek priťahuje ďalšie dôvody pre strach, zatiaľ čo človek v nadhľade životom pláva ľahšie. Sme rôzni, no napriek rôznosti stále tvoríme jednotu. V nej sme chorí aj zdraví, ale v kontexte COVID-u rovnako nevyspytateľne ohrození. Sme tu ľudia s väčším alebo menším egom. Každý podľa toho individuálne prežíva obdobie, ktoré sa však v celku týka nás všetkých. Ponúka sa mi preto nápad postaviť sa k veci spoločne napriek tejto rôznosti. A kým nevytvoríme istú percentuálnu bázu zaočkovaných, nedáva tento krok zmysel. Zároveň však iné riešenie nevidím.
Keď príde môj čas, prijmem vakcínu s pokorou, a nie so strachom. Ako súčasť môjho prejavu spolupatričnosti k jednote. Rovnako preto nosím rúško, lebo ho nepovažujem za obmedzovanie svojej slobody, ale za funkčný návyk. Nosím ho z rešpektu, nie zo strachu. Z rešpektu pred vírusom, ale aj pred tým, ako situáciu prežívajú iní. Áno, mohli by sme sa všetci dohodnúť na tom, že necháme všetko tak a prijmeme podľa všetkého fatálne následky. Na takomto postupe sme sa však nedohodli už v časoch, keď sme sa inými očkovaniami a antibiotikami rozhodli predĺžiť životnosť ľudí priemerne zo 40 na 70 rokov.
Tieto časy nám ponúkajú veľa tém a veľa pohľadov na ne. Asi žiadna téma však nebola taká plodná na vyhrotené emócie a netoleranciu. Nemali by sme sa odsudzovať za odlišné postoje, nemali by sme živiť konflikty. Nerobme na nikoho tlak, ale debatujme. Poznajme však každý v slobode zodpovednosť a v jednotlivcovi súčasť celku.