Za posledných X rokov som z úst celých generácií politikov nespočetnekrát počul, ako je nevyhnutné, správne a potrebné podporovať domáci cestovný ruch.
Nikdy z toho nič zásadné nevzišlo a cestovný ruch sa u nás doma prebíjal takpovediac sám a za vlastné.
A dnes – možno prvý krát od Novembra 1989 – potrebuje naozaj pomoc. Nie podporu, aby sa dokázal zlepšovať, ale skutočnú pomoc, aby prežil. To je veľký rozdiel.
Ak budem hovoriť iba za našu firmu Tatry Mountain Resorts (TMR), ktorá v plnej prevádzke zamestnáva(la) na Slovensku približne 2 500 ľudí, tak len my sme za posledných 5 rokov odviedli tomuto štátu na daniach, odvodoch a poplatkoch sumu 103 miliónov eur.
Všetko, čo sme vo Vysokých, alebo Nízkych Tatrách vybudovali, postavili, alebo rekonštruovali sme financovali z vlastných, alebo úverových zdrojov. Nemali sme nikdy žiadne daňové prázdniny a úľavy, alebo iné subvencie, ako napríklad naše automobilky.
Naše celkové investície sa pohybujú v stovkách miliónov eur a za tie roky dozadu sme významným spôsobom vniesli do cestovného ruchu poriadok, pravidlá a transparentnosť.
Časy, kedy boli v cestovnom ruchu bežným štandardom „kešovice“ pre zamestnancov a legálne mzdy sa vždy dotýkali minima, sme definitívne pomohli vytlačiť. A mohol by som pokračovať.
COVID-19 nás doslova ničí. Minulá letná sezóna bola značne obmedzená a posledná zimná sezóna sa začala a zároveň skončila. Tento rok už žiadna zimná sezóna nebude a aká bude tá nasledujúca letná nevie nikto. A úprimne – kto vie, aká bude tá nasledujúca zimná? Ja si to veru odhadnúť netrúfnem.
Aj vzhľadom na vyššie uvedené som si istý a dokonca presvedčený, že cestovný ruch ako odvetvie si na Slovensku zaslúži systematickú a zmysluplnú kompenzačnú schému. Nerád o niečo prosím (je mi to proti srsti), ale dnes sa skrátka neostýcham povedať vláde – áno milá vláda, potrebujeme pomoc.
Sami sme neurobili nič zlé a v ničom sme nepochybili. Naopak – do poslednej chvíle (a to platí doslova) sme bez reptania a rýchlo prijímali všetky opatrenia, dbali sme na ich dodržiavanie a snažili sme sa uchrániť aspoň aký taký chod našich stredísk. Okrem iného aj preto, aby sme si sami pomohli a nemuseli nikoho o nič zásadné prosiť.
Ale hra sa skončila. Nemáme inú možnosť, iba prepúšťať ľudí. Vyhýbali sme sa tomu tak dlho, ako sa len dalo.
Keď hovoríme o kompenzačnej schéme, ktorá podľa mňa musí skôr či neskôr prísť (neviem, ako bez nej prežije cestovný ruch ako taký), nemáme žiadne „veľké oči“. Ale máme prehľad - podnikáme doma, v Česku, Poľsku aj v Rakúsku.
Preto som napríklad mohol zhruba pred pol rokom povedať, že pomoc pre zachovanie zamestnanosti bola na Slovensku na rozdiel od iných síce relatívne malá, ale veľmi rýchla. Áno – minister a sociálnych vecí Krajniak si urobil svoju prácu a pomohol včas.
Ale on tu nie je od toho, aby zachraňoval cestovný ruch, ako odvetvie. Je to vec ministerstva dopravy, alebo hospodárstva, ale ja si myslím, že je to najmä vec celej vlády.
Je nevyhnutné, aby vláda ako celok prijala kompenzačnú schému, ktorá podrží celý cestovný ruch tak, aby sa úplne nezrútil. A nebude nikoho diskriminovať preto, či je malý, stredný, alebo veľký. Takáto schéma musí podržať každého. Dokonca už je aj napísaná a funguje. Stačí sa pozrieť do Rakúska. Netreba sa hanbiť – stačí ju opísať a aplikovať na naše pomery.
Nie som naivný a viem, že náš cestovný ruch nedostane takú masívnu podporu, ako ten rakúsky. Ale princíp použiť môžeme, pretože ten je funkčný.
Minister hospodárstva Sulík oznámil zámer pripraviť a presadiť niečo čo sa pracovne nazýva „generálny kompenzačný zákon“. Už z pracovného názvu sa dá odvodiť, že by to mohlo byť svetlo na konci tunela. Musím veriť že to tak je, a držím mu pri tom palce.
Igor Rattaj, predseda predstavenstva TMR