Momentálne najväčším hitom je ivermektín. Je to liek, ktorý môže pomôcť proti covidu. V mojom okolí ho naháňajú všetci. Kupujú ho v Rakúsku, objednávajú z ďalších krajín a časť ho má od zverolekárov. Tento liek sa totiž podáva koňom, ktoré napadli parazity. Kone ho konzumujú vo forme pasty, ľudia si ho natierajú na rožok. Jedna tuba lieku je dávka pre koňa s hmotnosťou do päťsto kíl, takže pre človeka do sto kilogramov je to asi pätina tuby natretá na dva rožky. Ľudia sa takto správajú v zúfalstve. Myslia si, že je to posledná vec, ktorú môžu urobiť, aby chorobu prekonali.
Sme už v štádiu, keď obyčajní ľudia nemajú inú možnosť, len veriť v zázrak. Keď ste chorý, môžete sa obrátiť na svojho obvodného lekára. Tí šťastnejší, ktorí majú odhodlaného a statočného lekára, sa s ním aspoň telefonicky spoja a niektorých z nich možno lekár aj osobne prijme. Predpíše im antibiotiká a povie, aby jedli vitamíny.
Ak máte smolu, tak vám lekár nezdvihne ani telefón. Potom ostanete sám a čakáte. Máte šťastie, ak sa vám polepší, a keď vám je horšie, môžete si zavolať sanitku. A sanitka v tom lepšom prípade príde a zoberie vás do nemocnice. V nemocniciach je to ako v katastrofických filmoch, ľudia sedia alebo ležia na chodbách, pretože postele sú obsadené. Čakáte hodiny, kým na vás príde rad. Dostanete infúziu a čakáte ďalej. Aj keď ste medzi ľuďmi, stále ste sám. Keď máte šťastie, váš zdravotný stav sa zlepší, keď máte smolu, pomaličky strácate nádej. Všetko sa vzďaľuje. Ste sám, lebo vaši blízki sa k vám nemôžu dostať a lekári vám nevedia pomôcť.
Ako sme sa sem dostali? Verili sme, že zdravotný systém bude funkčný. Nie je. O zdravotníctve nemôžeme ani len povedať, že je zle riadené, ono vôbec nie je riadené. Všetko funguje živelne. Lekári, zdravotný personál robia, čo musia. Tí, ktorí sú v prvej línii, vyvíjajú obrovskú námahu, aby skúsili toto zlo zastaviť. Ale robia to všetko v chaotických podmienkach. A potom sú tu lekári, ktorí robia svoju robotu, akoby sa nič nedialo. A pre istotu – aj bez mnohých pacientov, keďže prijímajú iba akútne prípady.
Časť obvodných lekárov skúša s veľkou námahou pomôcť pacientom, ale niektorí sa stratili. Akoby si povedali, že ich pacienti nezaujímajú. Všetko sa deje živelne, bez riadenia, hlavne na základe rozhodnutí jednotlivcov.
Verili sme, že štát bude boj s touto pandémiou riadiť, ale nestalo sa tak. Výsledkom je, že v boji proti chorobe prehrávame na celej čiare. Ľudia splnili všetko, čo od nich štát požadoval, a teraz si môžu natierať rožky pastou pre kone.