Človek je tvor pomerne tvárny. Možno aj tejto vlastnosti vďačí za to, že je dnes pánom tvorstva. Pomohlo to aj počas pandémie, keď sa rúško stalo bežnejšie ako ponožky a osobná zóna jedinca v priebehu chvíle prerástla aj mongolský stepný štandard.
Nie vždy však spätne testujeme, či takáto zmena niečo priniesla. Niekedy to potom znamená, že akceptujeme aj veci, ktoré by sme ešte prednedávnom označili za úplne bizarné. A v pandemických opatreniach ich nájdeme pomerne dosť. Napríklad zákaz predaja niektorých produktov v supermarketoch.
Pred časom v našom meste horel panelák. Našťastie, škody na zdraví a životoch boli minimálne, no niekoľko bytov bolo vážne poškodených. Ich obyvatelia zrazu nemali oblečenie, periny, nábytok, potrebovali farby a štetce. Boli to pre nich životne nevyhnutné predmety podobne ako potraviny. Ale úradník rozhodol inak.
Väčšine je asi jasné, že toto opatrenie vzniklo z populistických dôvodov, nie hygienických. Vláda potrebovala nejako uchlácholiť malých špecializovaných obchodníkov. Použila tradičné slovenské „keď skapala koza mne, mala by aj susedovi“. Zablokovanie predaja v supermarketoch malým obchodníkom nijako nepomôže a veľkým uškodí, tak ako uškodí aj spotrebiteľom, ktorí sa k tovaru nedostanú vtedy a za takých podmienok, ktoré maximalizujú ich úžitok. Výber naslepo z e-shopu a čakanie na kuriéra nie je vždy možné ani ideálne.
Nejdem sa tu radšej púšťať do témy samotného zavretia obchodov v stave, keď sa väčšina nákaz diala v domácnostiach a v práci (koľko prípadov nákazy bolo dotrasovaných do obchodov?), ani do témy tvrdohlavo udržiavaných (a dôchodcami ignorovaných) nákupných hodín pre dôchodcov či do témy bulharskej konštanty štvorcových metrov na zákazníka (takže tí sa tlačia pred obchodom, a nie v obchode).
To, že politik môže vymýšľať, zavádzať a udržiavať rôzne bizarné obmedzenia, spôsobuje, že má následne menšiu motiváciu hľadať lepšie, alternatívne riešenia. Rok od vypuknutia nákazy sme v rovnakom mode, ako sme boli v marci 2020. Míňajú sa milióny na priebežné testovanie, ale negatívne testy nie sú následne takmer nijako prakticky využívané. Nie je žiadny plán, ako zhodnotiť skutočnosť, že sú medzi nami zaočkovaní či premorení občania. Žiadne efektívne procesy na vyhľadávanie lokálnych ohnísk, kontrola karantény nakazených či iné komplexnejšie nástroje. Len opakované mlátenie lockdownovým kladivom po čoraz krivšom klinci.
Najhoršie bude, ak si dnešní politici aj budúci zvyknú, že občania im bizarné opatrenia akceptujú. Potom ich začnú opakovať častejšie a aj pri menej významných príležitostiach, ako je globálna pandémia.