Príchod vakcinácie by mal priniesť do boja proti covidu trvalejšie riešenie, dúfajme už v druhej polovici tohto roka. Náš pohľad na ekonomiku by sa mohol opäť rozšíriť. Namiesto koncentrácie na dni a týždne by sa k slovu mali znovu dostať aj roky či dekády. A pri takom pohľade sa pred nami odkryje obrovská diera: investičný deficit. Platí to tak pre verejný, ako aj súkromný sektor.
Áno, všetci vidíme, v akom stave sú naše cesty, školy či nemocnice. Chápeme, že obrovská neistota súvisiaca s pandémiou výrazne oslabila investičnú aktivitu firiem a projekty sa odložili. Máme čo dobiehať. Ale to je minulosť. Ťaháme ju za sebou ako železnú guľu, nezabúdajme však na investičný dlh voči budúcnosti. Na mysli mám minimálne tri globálne megatrendy, ktoré okolo nás upaľujú veľkou rýchlosťou. Ak na ten vlak nenaskočíme, budúce generácie s naším „motoráčikom“ ďaleko nezájdu.
Po prvé, Schumpeterova kreatívna deštrukcia poháňajúca moderné ekonomiky sa zrýchľuje a globalizuje. Technologická revolúcia, inovácie a kreatívne myšlienky sa rodia v medzinárodných sieťach vedcov, techniky a univerzít. Svet už nie je o osamelých génioch. Malé Slovensko nemá inú šancu, než sústrediť svoje najlepšie a najinovatívnejšie mozgy a firmy. Koncentrovať ich, adekvátne ohodnotiť a vybudovať okolo nich celý ekosystém. Inak bude talent naďalej odchádzať a obchádzať našu krajinu. To si nemôžeme dovoliť.
Po druhé, klimatické zmeny a snaha o nulové čisté emisie si vyžiadajú politickú odvahu a veľa investícií. Musíme si zvyknúť na to, že znečisťovanie prírody a uhlíkové emisie nie sú zadarmo. Finančný svet už ide cestou zelených ratingov, ale prioritou by malo byť adekvátne nastavenie uhlíkových daní. Ambiciózne plány v Európe nás donútia myslieť inak a hlbšie siahnuť do vrecka.
Po tretie, snehová guľa starnutia našej populácie už prešla za horizont a postupne sa kotúľa dole kopcom. Čochvíľa naberie veľkú rýchlosť a ohrozí verejné financie a trh práce. Prioritou už nebude to, ako rýchlo posielať ľudí do dôchodku, ale čo urobiť, aby boli občania produktívni aj vo vyššom veku. Ako prispôsobiť výrobné procesy, aby mohli dlhšie pracovať, hoci len na čiastočné úväzky. Alebo ako vybudovať sektor inovatívnych služieb.
Diaľnica do Košíc je varovným prstom a symbolom neschopnosti efektívne doručiť riešenia pre Slovensko. Zároveň je aj výhovorkou. Kým sa nedokončí, budeme si stále falošne myslieť, že naše regióny nenapredujú dostatočne rýchlo len kvôli nej. Omyl. Pri hľadaní riešení pre regióny sa netreba fixovať len na investičné dlhy minulé, ale aj na budúce.