Vo vládnej koalícii to aktuálne vyzerá ako v rozhádanej talianskej rodine. Množia sa konflikty, každý bojuje s každým, jedni s druhými vytvárajú spojenectvá, ktoré sa vzápätí rozpadajú. Keby sme my ostatní nemuseli riešiť naše každodenné problémy, asi by sme sa cítili ako v kine na premiére tragikomédie o zvláštnej krajine s názvom Slovensko.
Vyzerá to tak, že je všeobecná politická zhoda na potrebe rekonštrukcie vlády bez predčasných volieb. Názory sa však rôznia, kto má z vlády odísť a kto tam má, naopak, zostať. A v tejto otázke prevažujú emocionálne argumenty nad tými racionálnymi.
Krajným riešením je, že predsedovia strán by už nemali byť vo vláde. Medzistupňom je, že tam zostane aspoň jeden. Samozrejme, ak by tam nebol ani jeden z predsedov, politická váha vlády by sa výrazne znížila a súčasne by sa presunula do parlamentu. Pri takomto scenári však nebude na prospech veci, keď bude vláda predkladať návrhy a parlament ich negovať alebo prepisovať – keďže tam budú sedieť tí silní a urazení.
Obzvlášť nebezpečné je to v čase, keď potrebujeme riešiť mimoriadne náročnú úlohu návratu ekonomiky a spoločnosti do pocovidového režimu. To si vyžaduje silné operatívne riadenie so schopnosťou myslieť dopredu. Treba konštatovať, že z ambície, aby sme s pomocou európskych finančných stimulov robili reformy, sa dnes stala už len ilúzia. Dosiahnuť zhodu v rámci rozhádanej koalície bude vyžadovať čoraz viac úsilia, koordinácie a negociovania medzi partnermi, ktorí si už dávno prestali veriť. Takéto partnerstvo postupne stratí akčnosť. Ako sa hovorí: z veľkých vĺn ostanú len malé vlnky, z veľkých ambícií agónia.
Súčasne nie je možné prehliadnuť mimoriadne silné napätie v spoločnosti. To môže po skončení núdzového stavu – či už to bude v piatok, alebo neskôr – prerásť do konkrétnych nepokojov, ako už vidíme v iných krajinách.
Hoci tu stále budú politici, ktorí si to budú vykladať inak, treba jednoznačne povedať, že občania vládnu krízu nezavinili. My musíme robiť absurdné veci, ktoré nám niekto nariadil a vynútil si ich pod hrozbou trestu. Neboli sme vypočutí, ani naše nápady, ako robiť veci lepšie, musíme trpieť za neuvážené nápady zbabelých. Dopadli sme, ako sme dopadli, a za to teraz prinášame obete.
Až po skončení pandémie si uvedomíme, čo sa s nami stalo, aké sú naše straty, a politikom nastavíme zrkadlo. Deklarácia dobrého úmyslu jednoducho nevie nahradiť neschopnosť.