Slovo má obrovskú silu. V konečnom dôsledku väčšiu ako atómová bomba. Tá hirošimská aj tá naša testovacia. A práve pre to je občianska iniciatíva pozostalých po obetiach COVID-19 taká dôležitá. Nastavuje nám totiž kruté zrkadlo, ako rýchlo a ľahko sa dokážeme „vysporiadať“ s tragédiami tých druhých.
Ľudia, ktorí v pandémii COVID-19 prišli o svojich blízkych nás vyzývajú, aby sme o smrtiach ich mám, otcov, bratov, sestier, manželov, manželiek, alebo detí prestali hovoriť, ako o číslach. Aby sme ich neoznačovali za „TO“ úmrtie. Aby sme ich skrátka nevnímali ako veci, ktorú hýbu štatistikami. Hore a dole. Pozitívny trend a negatívny trend. Pokles a rast. Niečo ako burza – pokles úmrtí znamená dobrú správu, nárast úmrtí znamená zlú správu.
Ľudia z iniciatívy nám hovoria, že nejde o „tie veci“, ale o „tých ľudí“. O ich blízkych ľudí, o ľudí, ktorých stratili. S ktorými sa ani nemohli poriadne rozlúčiť, ktorých nemohli navštíviť. O ľudí, ktorých udusil COVID-19 a ktorí pred smrťou pri plnom mentálnom vnímaní nevideli svojich blízkych, ale iba skafandre zdravotníkov, ktorí im nedokázali pomôcť.
Vieme si to vôbec predstaviť? My, ktorých to nepostihlo? My, ktorí sa každý deň „poklesu úmrtí“ utešujeme predstavou, že sme sa snáď vyšmykli? Že naša rodina a blízky sa vyšmykli? Myslím si – nie som presvedčený – že nie. Ani náhodou, pretože takáto skúsenosť je neprenosná.
A preto je táto iniciatíva taká dôležitá. A preto ju musíme podporiť a preto sa za ňu musíme postaviť. Každý tak ako vie.
Musíme si vedieť priznať, že na skutočné obete COVID-19 (nie tie celebritné, ani tie zo zdravotníctva, alebo akékoľvek iné nadštandardne sledované) v skutočnosti kašleme. Nie prvoplánovo, nie kruto a nie naschvál. Ale kašleme, pretože sa nás to netýka a snažíme sa chrániť nás samých a našich blízkych. To je normálne a nemusíme sa za to hanbiť.
Ale iniciatíva pozostalých po obetiach COVID-19 nám dáva šancu si to uvedomiť. Že už dnes sú medzi nami tisíce a desaťtisíce (možno státisíce) ľudí, ktorí prišli o svojich blízkych. O ľudí, ktorí ešte donedávna normálne žili – boli tu. A odišli bez toho, aby videli svojich blízkych a mohli sa s nimi rozlúčiť.
A pozostalí, ktorí pre nich nemohli urobiť nič (ale že vôbec nič) nás prosia, aby sme o nich prestali hovoriť ako o číslach. Aby pre nás neboli len „tie úmrtia“, ale „tie obete“. Obyčajný životný rod.
To nie je tak veľa. Stačí sa nad tým zamyslieť.