Slávny ekonóm Joseph Schumpeter mal tri ciele v živote: stať sa najlepším ekonómom na svete, najlepším jazdcom (na koni) v Rakúsku a najlepším milencom vo Viedni. O jeho úspešnosti pri ostatných dvoch ambíciách veľa neviem, ale Schumpeterova teória „kreatívnej deštrukcie“ je dodnes úspešným modelom inovačného procesu v ekonómii. Počítače zničili písacie stroje, elektrina parné lokomotívy alebo Siri tetu Betku.
Adopcia nových transformačných technológií a dnes populárna „disrupcia“ sa však netýka len tovarov a služieb. Urobiť smelé a rozhodné skoky smerom k novým inovatívnym modelom je z času na čas potrebné aj v oblasti hospodárskej politiky. Parafrázujúc Henryho Forda, niekedy naozaj nepotrebujeme rýchlejšie kone, ale automobily.
V zásade všetky postkomunistické krajiny po zmene režimu naskočili na ten istý ekonomický model dobiehania Západu. Je založený na prilákaní zahraničného kapitálu a budovaní exportných kapacít. Ponúknuť lacnú pracovnú silu za nové investície a zvýšenie produktivity. Tento prístup má však v sebe gombík autodeštrukcie. Ak je stratégia úspešná, krajina postupne stratí nálepku: „zľava 30 percent na náklady“ a skôr či neskôr sa ocitne v pasci stredného príjmu. Schumpeter by radil vymeniť starý model hospodárskej politiky za novučičký prototyp. Odísť od kopírovania myšlienok k ich vytváraniu. Lenže, tak ako mnohé firmy alebo odvetvia nezvládli príchod nových technológií, ani vlády nemajú žiadnu garanciu, že zmenu paradigmy úspešne zvládnu.
Po prvé, problém je oveľa komplexnejší ako pri nižšej úrovni ekonomickej vyspelosti. Už nestačí ponúknuť investičný stimul alebo daňovú výhodu. Ďaleko nezájdeme ani s kurzarbeitom. Držať ľudí v existujúcich zamestnaniach je pri technologickej revolúcii samovraždou. Vypísať šek je ľahké, teraz však potrebujeme správne rozhodnutia v oblasti vzdelávania, podnikateľského prostredia či podpory výskumu a inovácií. Budovať ekosystém je náročnejšie ako postaviť fabriku.
Po druhé, s novými technológiami ide geografia do úzadia. Prepájanie mozgov sa deje v kyberpriestore a ekonomická súťaž je čoraz viac o myšlienkach než o využití fyzickej sily. Možno by sme už nemali hovoriť ani o pracovnej „sile“, keďže v otázkach fyzickej sily už nemôžeme súperiť s robotmi.
Po tretie, ekonomické zákony sú iné v komplexných sieťach (ekosystémoch) ako v priemyselných zónach (v kráľovstve betónu a asfaltu). Živé organizmy oproti nemenným rigidným neživým štruktúram. Potrebujeme viac ekonomických „biológov“ a menej „geológov“. Máme predpoklady na ráznu zmenu štýlu hospodárskej politiky? Pol na pol. V deštrukcii sme celkom dobrí, v kreativite, bohužiaľ, už oveľa menej.