Polystyrén, drevo, oceľové výstuže a ďalšie materiály nielen zdraželi, ale ich nedostatok na skladoch napovedá, že zdražovanie bude pokračovať. Podobné je to s laptopmi, bicyklami či kukuricou. Kontajnerová doprava od jesene zdražela štvornásobne. DJ Commodity Index za posledný rok narástol o 86 percent a je už len kúsoček od dekádneho maxima z roku 2011.
Ku každému tovaru si vieme vymyslieť nejaký príbeh. Stavebný materiál je drahý, lebo počas lockdownu všetci renovujeme a staviame. Z nudy sa viac bicyklujeme. Zavreli sa viaceré oceliarne, čo priškrtilo ponuku. Zablokoval sa Suez. A tak ďalej.
Nie že by sa to nestalo. Ale v zápletke chýbajú centrálne banky. Bilancia štyroch najväčších centrálnych bánk (Fed, ECB, BoJ a čínska PBOC) narástla medzi rokmi 2007 – 2020 z piatich biliónov dolárov na 19 biliónov. Za posledný rok pribudlo ďalších 10 biliónov. Nepomýlil som sa, píšem o 10-tisíc miliardách nových peňazí za rok. Tento monetárny stimul tempom ďaleko prevyšuje všetko, čo sme videli v kríze po roku 2008.
Už vtedy sa viedlo veľa rečí o cenovej inflácii, tá však neprišla. No, neprišla v podobe rastu spotrebiteľských cien. Rast rôznych aktív od akcií cez nehnuteľnosti až po kryptomeny bol hmatateľný. Slabý ekonomický rast však držal spotrebiteľské ceny na uzde.
Pandémia reálne znížila odpracované hodiny, pozastavila výrobu a tým znížila ponuku vyprodukovaných vecí a vecičiek. Mohutné vládne programy, financované už takmer výhradne centrálnymi bankami (len v tomto roku ECB skúpi všetok nový dlh štátov a ešte odhryzne z toho existujúceho), umožnili zachovanie príjmu pre veľkú časť obyvateľstva. Nejeden korporát aj tento rok zvyšoval mzdy či vyplácal bonusy. Pribudli nové dávky (u nás tehotenská či 13. dôchodok) a v USA dokonca prišlo k použitiu vrtuľníkových peňazí v podobe (už viacerých) štedrých šekov.
Zároveň prišlo k spusteniu gigantických verejných výdavkových programov. Len v EÚ má ísť o 700 miliárd eur, ďalšie stovky miliárd prihodia členské štáty, USA radšej ani nespomínajme. Čo sa stane s cenami polystyrénu na Slovensku, ak sa ho vyrobilo menej, ale ľudia nestratili chuť a peniaze ho nakupovať a do toho ešte príde 500-miliónový slovenský štátny program zatepľovania? Otázka je, či náš spotrebný kôš aj tento monetárny experiment cenovo vydrží alebo kečup v trasenej upchatej fľaši povolí a rozletí sa po stole. Pretože ak áno, to nadšené politické budovanie „nového“ postcovidového sveta dostane vážnu trhlinu. Žiadne Zimbabwe, no už päť- až šesťpercentná cenová inflácia môže vo svete jednopercentných hypoték a talianskych dlhopisov narobiť riadnu šarapatu.