To, že sa radi navzájom škatuľkujeme, je už dávno známe. Ak niekoho zaradíme do jednoznačného šanónu, je nám hneď „ľahšie na egu“. Keď totiž na niekoho nemáme názor, naše ego je nervózne. Žena s plastikou a drahou kabelkou je automaticky zlatokopka, muž v montérkach z dediny je jednoznačne dobrý chlap. Kto má veľkú rodinu, má správne hodnoty, ľudia s nadváhou sú veselí. Takéto paušalizujúce jednoznačná nám poskytujú orientačné nálepky, aby sme mali na prvý pohľad jasno v tom, čo v medziľudskej komunikácii „kupujeme“.
V súčasnosti už existuje toľko škatuliek, do ktorých sa dajú ľudia triediť, že sa strácame v ich akceptovateľných kombináciách. Preto je pre ego dôležité mať aspoň jednu „úhlavnú škatuľku“, ktorá je nadradená všetkým ostatným. Kľúčovú škatuľku nájdeme podľa toho, čo nás najviac rozhorčuje, a tým naše lačné ego najviac kŕmi. Donedávna to bola politika. Ak aj dvaja muži fandili rovnakému futbalovému tímu, ale zrazu vo voľbách zistili, že jeden volil Matoviča a druhý Fica, tak sa kamarátstvo mohlo otriasť v základoch. Komunikácia s fanúšikom konkurenčného futbalového tímu sa stala prijateľnejšou, ak mal dotyčný rovnaké politické preferencie.
Zdalo by sa, že po politike už nepríde nič silnejšie. No dočkali sme sa. Všetko vyriešilo očkovanie. Ak majú dvaja odlišný očkovací názor, nepomáha už ani spoločné povzdychnutie nad Matovičom. Ľudia sú zúriví, osobne dotknutí, ale zato pekne prehľadne polarizovaní.
Nedávno sme sa s priateľmi, ktorí sa nechcú dať očkovať, vybrali za jednou, nazvime ju opäť veľmi paušalizujúco – duchovnou učiteľkou. Býva bez elektriny a vody na samote v chalúpke. Žije prírodnejšie než ktokoľvek. Keď sme sa po zvítaní plnom rešpektu opýtali, kedy bola naposledy v civilizácii, povedala: „Na očkovaní.“ Nastalo všeobecné prekvapenie. Zrazu to celé nezapadlo do očakávanej škatuľky. „Prišiel mi skrátka impulz, že je to pre dobro celku. Ale každý to cíti inak,“ dodala.
Obe strany na seba veľmi tlačíme. Chápem, že každá strana má „na rozdiel od tej druhej predsa jasné argumenty!“ Sama som zvedavá, ako dlho nám bude trvať vymotávanie zo situácie, čo všetko nedostatočná zaočkovanosť prinesie. Asi zažijeme opäť len to, čo si sami „zvolíme“. Tak ako aj v prípade politiky. Ale ak sa to čo i len trochu dá, skúsme zatiaľ zahadzovať škatuľky. Lebo či sa bojíme covidu, alebo „vakcínového jedu“, nemusíme sa dusiť a otravovať tým vlastným mentálnym. Zdá sa totiž, že táto „jedová epidémia“ už trvá v našej ľudskej nadškatuľke nejako dlho.