Takmer pred tridsiatimi rokmi sa v sérii vojen začala rozpadávať Juhoslávia. Od zvyšku východného bloku ju odlišovali dve veci: väčšia sloboda podnikania a myslenia, ale aj viera v príchod komunistickej spoločnosti, čo bolo dôvodom, že sa tu brala vážne leninská idea o nutnosti odumierania štátu. V Juhoslávii boli postupne odbúravané štátne štruktúry a ich funkcie suplovala pyramídovo usporiadaná stranícka hierarchia. Lenže komunistická strana sa v januári 1990 rozpadla na republikové frakcie, ktoré mali odlišné ekonomické vízie, tak ako mali aj jednotlivé republiky odlišné ekonomické záujmy. Tieto frakcie usporiadali postupne pod tlakom verejnosti republikové voľby a podopreli tým vlastné štátne inštitúcie. Nedohodli sa však na usporiadaní federálnych volieb. Na to bolo hráčov aj ich východiskových pozícií príliš veľa.
Republiky preto postupne uzákonili nadradenosť vlastných nad federálnymi zákonmi a koncom roku 1990 tak bola Juhoslávia už len voľnou konfederáciou. Neexistencia federálneho arbitra zase umožnila juhoslovanskej armáde konať nezávisle, podľa uváženia generality. Krvavé čistky však spočiatku nikto neplánoval a konflikt mal byť rýchly, trvajúci dni, potom týždne, nanajvýš mesiace. Veľkú úlohu zohrali náhodné faktory a jednotlivé osobnosti. Vôbec sa nedá vylúčiť, že pri trochu inej konštelácii tých faktorov a osobností by konflikty neboli také tvrdé a dlhé, prípadne by neboli vôbec a bývalá Juhoslávia by dnes bola trochu ako Česko so Slovenskom. Len by sa vyťahovalo viac historických krívd, viac popoťahovalo o hranice a pridalo sa postavenie menšín.
To všetko hralo v Československu zanedbateľnú rolu. Vývoj po roku 1989 mal v komunistických krajinách niekoľko vyústení. Tam, kde boli stabilné štátne inštitúcie, sa zmenil režim. Táto skúsenosť vrhá svetlo aj na vývoz demokracie, na Blízky východ i inam. Ukazuje, že evolúcia je lepšia ako revolúcia, ktorá strhne aj to málo, čo by mohlo existovať samo osebe bez autoritárskej päste. Voľby sú na nič, ak ešte neexistujú inštitúcie majúce nejakú autoritu. Demokracia je lepšia ako diktatúra, ale nedá sa zaviesť cez noc.
Nenávisť v Juhoslávii existovala, ale neprevažovala. Hlavný bol strach. Ľudia vnímali nestabilitu a hľadali ochranu v húfe a najľahšie to išlo podľa národnosti. O komunistických krajinách vrátane Juhoslávie sa na Západe veľa nevedelo, preto aj tam sa narýchlo hľadali šablóny, napríklad tie o balkánskych vojnách. A tak sa príčiny našli v ľuďoch namiesto v systéme. Za podobných podmienok – malá autorita inštitúcií, nevyvážené rozdelenie a slabá kontrola moci – sa pritom ľudia všade na svete, aj na Západe, môžu správať podobne.