Inflácia je rast cien. Drahota. Tento proces je univerzálny a neustály. Keď sa ceny zvýšia jednorazovo, to nie je inflácia, ale zvýšenie cien. Dovolím si vysloviť názor, že momentálne nepozorujeme zvýšenie inflácie, ale zvýšenie niektorých cien. Zvlášť cien komodít, stavebných materiálov a vstupov do výroby v dôsledku ich dočasne obmedzenej ponuky.
Takéto zvýšenie cien povedie k silným dôchodkovým efektom. Bežný spotrebiteľ nemá inú možnosť, ako vyššie ceny energií, potravín či bývania zaplatiť. Z príjmu mu však ostane menej peňazí na spotrebu iných, pre život menej nevyhnutných tovarov a služieb. Znížený dopyt po týchto veciach povedie k tlaku na zníženie ich cien. Výsledkom nebude kontinuálny rast cien celého spotrebiteľského koša, ale jednorazový skok v niektorých cenách. Nasledovať nebude prízrak inflácie, ale skôr postupný návrat do predkoronového stavu. Teda stavu, keď makroekonomickým problémom bol anemický dopyt a pomalší ako centrálnymi bankami preferovaný rast spotrebiteľských cien, inflácia.
Iste, aj jednorazové zvýšenie cien pre oklieštenú ponuku môže viesť k vyššej inflácii. Aby takýto jav pretrval, spotrebitelia musia mať aj kontinuálne vyššie príjmy. To sa možno deje v americkej ekonomike vďaka rozdávaniu peňazí domácnostiam a ďalším masívnym stimulom. V Európe však podobný nárast disponibilných príjmov ako v USA nepozorujeme. Skôr naopak. Zvlášť u nás bola pomoc štátu počas pandémie skromnejšia. Bežná domácnosť je šťastná, ak si svoj príjem počas ostatného roka aspoň udržala. Aj preto je priestor na rast spotrebiteľských cien v Európe menší ako v USA.
V Amerike je inflácia spotrebiteľských cien na úrovni päť percent. V eurozóne podľa našich odhadov bude vrcholiť niekde okolo úrovne 2,5 percenta. Podobne aj u nás. O niečo vyššie ako dvojpercentný limit ECB, ale zďaleka nie na úrovni, ktorá by mala mátať finančné trhy či bežných ľudí.
Iste, môžem sa mýliť a príde nová doba a s ňou strašiak inflácie. Skúsim vás však presvedčiť citáciou môjho niekdajšieho šéfa Johna Lipského. Pred dvadsiatimi rokmi pochybovačom o jeho neoblomnom názore, že inflácia nebude problém, pokojne hovoril: „Toto nie je inflácia. Môj svokor vám povie, čo je inflácia.“ Jeho svokor nebol nikto iný ako Artúr Kárász, prvý povojnový guvernér maďarskej centrálnej banky, ktorý sa musel vyrovnať s infláciou meranou v desiatkach biliárd percent. Na predstavu, ceny sa na vrchole tejto celosvetovo rekordnej hyperinflácie zdvojnásobovali každých 15 hodín. V porovnaní s takouto skúsenosťou s infláciou veru nemáme žiadny problém.