Dôvodov nedostatku čipov je niekoľko. Niektoré sú prízemné, ako mrazmi vyvolaný blackout v Texase alebo veľký požiar japonskej továrne Renesas, ktorý vyradil výrobcu tretiny čipov pre automotive trh na niekoľko mesiacov. Dôvody sú aj pandemické a monetárne – spotrebitelia zaistení pohodlným vankúšom nových peňazí za posledný rok nakupovali výrazne viac elektroniky. Nezabudnime na Trumpove obmedzenia obchodu. Tie zabránili čínskym fabrikám získať niektoré výrobné technológie z USA a, naopak, sťažili vstup čínskych čipov do amerických tovární.
Špičkový čip obsahuje tranzistory s veľkosťou päť až sedem nanometrov. Hrúbka ľudského vlasu je stotisíc nanometrov. Vyskladať „stroj“ z takýchto súčiastok je extrémne náročné – vyžaduje si to precíznosť, skúsenosti a, samozrejme, kapitál. Továreň na výrobu špičkových čipov stojí okolo 20 miliárd dolárov – a už po pár rokoch je zastaraná. Podobne ako pri iných zložitých výrobkoch (napríklad veľké dopravné lietadlá) úspory z rozsahu priviedli trh k oligopolu, kde prím hrajú tri veľké spoločnosti: Intel, Samsung a TSMC. V prípade producentov výrobných technológií je trh ešte koncentrovanejší. Nie je to chyba, ale vlastnosť. Čipy sa nedajú vyrábať v kôlni za domom. Kapitál, znalosti a talent celého sveta sa koncentroval, aby naše stroje boli každým rokom inteligentnejšie.
Trh na podnety zákazníkov okamžite začal reagovať. Kapitál prehodil výhybku, akcie výrobcov čipov a výrobcov liniek letia hore. Len samotný TSMC ohlásil na najbližšie tri roky investície za sto miliárd dolárov. Ale nebude to hneď. Ceny elektroniky stúpajú, automobilky nariekajú a zákazníci frflú. A keďže zákazníci sú zároveň aj voliči, politici už začínajú pribiehať so svojimi „riešeniami“. Avšak kým čipy sa inovujú, politické riešenia nie. Vyzerajú stále rovnako: stanovím si nejaký náhodný cieľ v budúcnosti, polejem ho peniazmi daňovníkov a budem dúfať, že sa politicky jeho zúčtovania už nedožijem.
Napríklad EÚ si stanovila cieľ do roka 2030 vyrábať 20 percent (namiesto dnešných 10 percent) svetovej produkcie čipov. Spolu s inými „digitálnymi cieľmi“ sa ho v rámci stratégie „Digitálny kompas“ chystá popolievať 150 miliardami eur. Tu prichádza finálne odhalenie Hercula Poirota – riešenie je v skutočnosti problémom. Neustále vynachádzanie nových a nových politík, iniciatív a cieľov si vyžaduje čoraz viac daňových príjmov, regulácií a nariadení. Tie následne dusia investičné a podnikateľské aktivity, vykoľajujú kapitál a dezorientujú zákazníkov. Výsledkom je podnikateľské prostredie, kam investori prídu len vtedy, ak im my zaplatíme...