Irán dostal nového prezidenta. Stal sa ním Ebrahím Raísí, veľmi konzervatívny zástanca tvrdej línie. K nástupu do čela svetskej časti politicky hybridného systému mu stačilo jediné volebné kolo. Vopred takmer istý triumf je jasným odklonom od predchádzajúcich ôsmich rokov, keď bol prezidentom relatívne umiernený a liberálny Hasan Ruhání. Ten už tretíkrát kandidovať nemohol, a tak sa, aspoň podľa niektorých správ, prihováral u hlavy štátu, ajatolláha Chameneího, aby vyraďovanie „nevhodných“ kandidátov Radou strážcov neprebiehalo tak kategoricky. Výsledok sa stal v zásade vopred jasným, na čo reflektovala aj hŕba voličov, ktorí takzvane hlasovali nohami. Prezidentom teokracie bol v takto pochybne postavenom hlasovaní vybraný funkcionár, ktorému sa dostalo „pocty“ osobných superveľmocenských sankcií ešte skôr, než sa vôbec stačil chopiť úradu. Má totiž podiel na masových popravách na sklonku osemdesiatych rokov minulého storočia. Jeho zvolenie zrejme nie je náhodné ani z iného aspektu, len druhý vodca islamskej revolúcie Chameneí sa nachádza už vyslovene v kmetskom veku a možno predpokladať, že novopečený prezident zohrá dôležitú úlohu pri výbere jeho nástupcu.
Raísího zvolenie je potom samo osebe sebavedomým odkazom Západu, najmä Washingtonu, voči ktorému sa predchádzajúca Ruháního vláda snažila spočiatku vystupovať pragmaticky. Najviditeľnejším dôsledkom bolo uzavretie mnohostrannej zmluvy o iránskom jadrovom programe v roku 2015. Tá bola však doslova soľou v očiach Donalda Trumpa, ktorý voči Iráncom nastolil popravde nezmieriteľný kurz. Aktuálne sa režim, v ktorom sa o moc delia klerici, ozbrojené zložky a veľkoobchodníci, žiadnej prílišnej legitimite neteší. Jeho vážnosť pokrivkáva na obe nohy spolu s ekonomikou, ktorej prepad vyvolal veľké množstvo (tvrdo potláčaných) ľudových búrok. Iránske hospodárstvo je totiž popri sankciách a tohtoročnom suchu zaťažené, samozrejme, aj dôsledkami pandémie, pri ktorej sú oficiálne uvádzané zjavne podhodnotené počty obetí.
Joe Biden stojí teraz pred radom zložitých otáznikov. Tie perzské sa nevzťahujú výhradne k sankciám a obnovenému rokovaniu o jadre. Trumpovská politika proti regionálnej mocnosti bola totiž natoľko kontraproduktívna, až nakoniec v oblasti najviac posilnila postavenie najväčšieho amerického konkurenta – Číny. Prispela k umocneniu teheránsko-pekinských vzťahov. V hre je Nová hodvábna cesta, bezohľadný čínsky hlad po fosílnych palivách, ktorými islamská republika oplýva, ako aj vojenská spolupráca. Nepochybne všetko to, o čo Západ stojí zo všetkého najmenej. Dejiny sa opakujú.