Priznám sa, že v princípe štrajky nemám rád. Naposledy, keď som bol vo vláde, som považoval za veľkú chybu, že premiérka Radičová ustúpila nátlaku lekárov a pristúpila na ich požiadavky. Asi najdramatickejšie chvíle sme v tejto súvislosti zažívali počas druhej Dzurindovej vlády v roku 2003 pri štrajku železničiarov. Hoci hrozili obrovské škody, neustúpili sme a aj preto sme boli potom schopní presadiť reformy, ktoré posunuli Slovensko tak výrazne dopredu.
Terajší štrajk učiteľov však plne podporujem a keďže v nadchádzajúcich voľbách nekandidujem, tak azda nebudem ani podozrievaný, že ide o účelový politický postoj. Prečo teda súčasný štrajk podporujem? Po prvé preto, že učiteľské platy sú naozaj nedôstojné a ohrozujú úspešnú budúcnosť našej krajiny, a po druhé preto, že učiteľom nejde len o platy, ale aj o zmeny a reformy v našom školstve. A absencia týchto zmien takisto ohrozuje našu úspešnú budúcnosť. Školstvu sa jednoducho úspešné a potrebné reformy vyhýbajú bez ohľadu na to, aká vláda je pri moci. Ani našej najreformnejšej (druhej Dzurindovej) vláde sa v tejto oblasti nepodarilo urobiť nič zásadné a výrazné.
Mali by sme rozlišovať, či sú protesty a požiadavky oprávnené a opodstatnené a či sú zamerané v prospech potrebných systémových zmien, alebo naopak, majú za cieľ potrebné systémové zmeny (reformy) zastaviť. Myslím si, že pri terajšom štrajku učiteľov (ale v zásade aj sestričiek), ide o protest v záujme potrebných zmien, preto ho podporujem. A nielen to. Keďže odchádzam z politiky, ale nie z verejného priestoru, chcem sa v najbližšej budúcnosti v think tanku MESA10, do ktorého sa vraciam, venovať okrem iného práve reforme školstva. Táto téma bude v nadchádzajúcom období jednou z našich priorít.
Ako o tom píšem, tak som si spomenul, kedy a ako som vstúpil do verejného priestoru. Viem to presne, bolo to 26. novembra 1989, bol som mladým učiteľom na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave a komunistickým režimom otriasal protirežimový generálny štrajk. Zhromaždili sme sa na jeho podporu pred budovou školy a ja som medzi mnohými inými vystúpil na podporu štrajku a jeho požiadaviek.
Prešlo odvtedy vyše 26 rokov a je tu prvýkrát znovu štrajk, za ktorý sa môžem postaviť a ktorý podporujem. A je celkom príznačné, že predsedom vlády, ktorý tento štrajk a jeho požiadavky odmieta, je človek, ktorý si November 1989 ani nevšimol.