Nástojčivý pocit, že sa to láme, som nadobudol v auguste 1989, keď sa dôstojník ŠtB, ktorý ma predvolával na výsluchy na Februárku (mal som kontakty s novinármi z kapitalistických krajín), kamsi zahľadel a pateticky povedal:„Keby som mal milión, vyhodím to tu do vzduchu.“ Sedel som rozpačito oproti nemu a snažil som sa – ako vždy u nich – kľučkovať. „Veď sa to celkom iste zmení k lepšiemu“ a podobné frázy. Odvetiť hrdinsky – „Áno, poďme to vyhodiť do vzduchu“ by si očividne trúfol len dajaký oneskorený hrdina. Podrobnejšie o týchto „hrdinoch“ píšem v románoch Zóna nadšenia a Sezóna potkanov. Je to s nimi ako kedysi s partizánmi. Čím sme boli od Slovenského národného povstania ďalej, tým ich bolo viac.
Disidenti v tabuľke
Teraz je tu disidentov toľko, že sa človek nestačí čudovať. Právo súdiť svojho blížneho máme len vtedy, keď sme kráčali v jeho stopách. Dnes tu je sudcov minulého režimu pomaly viac ako súdených. Oneskorení hrdinovia, o ktorých sme v časoch reálneho socializmu nič nepočuli. Bijú sa do svojich oneskorených hrdinských hrudí, ako odvážne búrali režim. Dokonca sú na zozname disidentov. Pozoruhodný zoznam. Alexander Dubček, ktorý bol dvadsať rokov prakticky v domácom väzení, tam nie je, na druhej strane ľudia, ktorí pracovali na teplých miestach v akadémii vied, tam sú...
Stretnutie s Willym Bradtom
Práve vďaka Dubčekovi som mal tú česť stretnúť sa v lete 1990 s niekdajším kancelárom Nemeckej spolkovej republiky – Willy Brandtom. Okrem iného som sa ho spýtal, ako sa v Nemecku vyrovnali s fašistickou minulosťou. Brandt sa zamyslel a odvetil:„Viete, že kľúčoví pohlavári boli odsúdení v Norimberku. Po vojne sa hľadali kritériá, podľa akých súdiť tých, ktorí sa previnili. Ale kto sa previnil? A kto bol nevinný? Kto pracoval pre Hitlera z donútenia a kto dobrovoľne? Viete, po boji je každý generálom. Aj ja som sa nad tým dlho zamýšľal a pochopil som, že minulosť každého spoznáte podľa toho, ako sa správa dnes.“ Myslím si, že je to presné. Ten, kto bol v časoch socializmu gauner, je gaunerom i v demokracii a kto je v demokracii slušný, nepochybne bol slušný aj v totalite. Som presvedčený, že režim povahu človeka nemení. Azda s výnimkou zlyhaní v extrémnych prípadoch, keď ohrozujete zdravie či životy svojich blízkych. Ale rovnako to platí aj opačne. Nepochybujem, že dnešní horliví krikľúni demokracie by boli rovnako horlivými krikľúňmi aj v socializme. S úsmevom sledujem niektorých snaživých mladých novinárov z kategórie majiteľov pravdy, ako moju generáciu poučujú, akí by oni boli za socializmu hrdinovia, keby však boli za socializmu žili.
Novodobí gauneri
Pred niekoľkými dňami navštívil Slovensko popredný nemecký novinár Peter Pragal. Poskytol rozhovor aj Hospodárskym novinám. Zoznámil som sa s ním v roku 1984 v niekdajšej Nemeckej demokratickej republike. Odvtedy sme priatelia. Dokonca napísal predslov do nemeckého vydania môjho románu „Jubelzone“. Bol to jediný západný novinár, ktorý v časoch reálneho socializmu žil s manželkou i s dvomi deťmi v NDR. Chodil na rodičovské združenia, zbieral starý papier, stál v radoch vo východonemeckých samoobsluhách. Jednoducho kráčal v stopách tých, ktorých životy opisoval. „Sledoval som, ako sa ľudia museli skláňať a lavírovať pred mocou, pokúšajúc sa zachovať si svoju ľudskú dôstojnosť.“ Peter napísal o svojom živote v NDR niekoľko kníh, ktoré sú beznádejne vypredané. Akiste aj preto, lebo mu ľudia veria. Pretože vie, kto bol v komunistických časoch skutočný gauner. Pozorne však sleduje život aj po páde totality. Možno raz vydá svedectvo o gauneroch v demokracii.