Udalosti posledného roka a pol znamenali podstatné zhoršenie bezpečnostnej situácie európskeho kontinentu a vlastne celého západného spoločenstva. Môžeme ich dokonca interpretovať ako koniec doterajšej – vcelku optimistickej – éry medzinárodných vzťahov.
Americko-čínsky bipolarizmus
Azda dlhodobo najvýznamnejšou zmenou je skutočnosť, že hrubý domáci produkt Čínskej ľudovej republiky podľa parity kúpnej sily v roku 2014 dosiahol úroveň Spojených štátov. Čína sa tak stala najväčšou národnou ekonomikou a vrátila sa tak na pozíciu, ktorú dlhodobo mala pred polovicou 19. storočia. USA zas stratili postavenie najväčšej národnej ekonomiky, ktoré si udržiavali asi stotridsať rokov. Pravda, samotný ukazovateľ HDP podľa parity kúpnej sily môže byť spochybnený, môžeme špekulovať, či čínske štatistiky nie sú prikrášlené a že samotná Čína zažíva teraz nevyhnutné obdobie spomalenia hospodárskeho rastu a pod. Taktiež sa čínsky domáci produkt rozpočítava na niekoľkonásobne početnejšiu populáciu, čo zaraďuje Čínu stále len do predsiene vyspelého sveta a jeho omnoho väčší podiel sa využíva na základné potreby ako ošatenie, jedlo, takže „disponibilný HDP“, ktorý sa dá použiť napr. na vojenské účely, je výrazne nižší než v prípade USA... No dosiahnutie uvedenej hodnoty prinajmenšom naznačuje istý základný trend. ČĽR môže trvať roky, dokiaľ dokáže transformovať svoju novonadobudnutú ekonomickú moc do sféry vojenskej sily, politického vplyvu, kultúrnej prestíže a pod., no výsledkom tohto procesu môže byť nahradenie americkej vojenskej a mocenskej semihegemónie, ktorú tu máme od roku 1991, americko-čínskym bipolarizmom.
Európa zaostáva
V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že európsky „bezpečnostný skleník“, v ktorom sme po roku 1989 čerpali „mierovú dividendu“, bol do veľkej miery podmienený vojenskou ochranou zo strany nášho najsilnejšieho spojenca – Spojených štátov amerických. Dnes však musíme počítať s dlhodobým trendom postupného preorientovania hlavnej pozornosti USA na ázijsko-pacifický región. Takže by sa Európania mali postarať o svoju obranu primárne sami....
Bojmi na Ukrajine a ruskou anexiou Krymu padla doterajšia viera (vyplývajúca ešte z Atlantickej charty z roku 1941), že rozhodujúci aktéri medzinárodného systému sa neusilujú o územné zisky a na európskej pôde sa vo vzťahoch medzi stabilizovanými národmi vojenská sila už nepoužíva – výnimku predstavuje azda len „divoký“ Balkán a Kaukaz, ktoré sú vlastne na okraji Európy.
Naše západné spoločenstvo, ktorého je Slovensko členom, sa tak dostalo do ostrej konfrontácie s Ruskom.
Islamský štát
Prekvapením bola v lete roku 2014 aj transformácia občianskej vojny v Sýrii na rozsiahly regionálny konflikt, v ktorom ústrednú úlohu zohráva fanatické fundamentalistické hnutie Islamského štátu. To na rozdiel od Talibanu neoperuje v zabudnutých afganských údoliach, ale ovládlo pomerne významné územia tesne pri hraniciach Európy. Zdanlivo šokujúco sa mu podarilo získať priaznivcov aj v radoch európskych moslimov – čo do budúcnosti neveští nič dobré.
Európske národy viac ako doteraz musia venovať pozornosť otázkam obrany, bezpečnosti a obnovy ekonomickej, technologickej a vojenskej moci. Skromnejšie očakávania musia preto byť v oblasti životnej úrovne či jej rastu. Ako pozitívum môžeme vidieť, že predsa len cítime isté ekonomické oživenie, EÚ a NATO zostali voči zahraničným ohrozeniam jednotné a problematika posilnenia obranných kapacít prestala byť vo vnútornej politike tabuizovaná – ako bolo celé obdobie po skončení studenej vojny.