Agentúra Standard & Poor's nedávno znížila rating Francúzska a podkopala tým vieru v schopnosti vlády znižovať deficit. Okrem toho je pre francúzskych politikov čoraz zložitejšie uvaľovať vyššie a vyššie dane, keďže sa začali objavovať protesty. Krajinou sa šíri priam „daňová nevoľnosť“ z vysokého daňového zaťaženia na úrovni 46 percent HDP. Z pohľadu podnikateľov situáciu zhoršujú aj neustále zmeny v daňových zákonoch. ?>
Daňová vzbura
Súčasná vláda vytiahla neistotu z budúceho vývoja na rekordnú úroveň. Docielila to hlavne „experimentmi“ s opatreniami ako je 75-percentné zdanenie príjmov bohatých, daňou EBITDA (odvod zo zisku pred započítaním úrokov, daní, amortizácie a odpisov), ktorá bola vzápätí zrušená a nahradená „výnimočným“ zvýšením dane z príjmov právnických osôb a „ekodaňou“. Bežnou sa stala aj retroaktivita daňových zákonov.
Asi nikoho neprekvapí, že vo Francúzsku prebieha aj iná, tichá vzbura proti vysokým daniam: útek ľudí z krajiny, pričom mnohí z nich sú podnikatelia. V niektorých prípadoch ide o boháčov unavených z platenia vysokých daní. V iných prípadoch sú to mladí a začínajúci ľudia, frustrovaní zložitým a preregulovaným systémom sťažujúcim podnikanie vo Francúzku. Väčšinou odchádzajú doNewYorku alebo Londýna, kde sa snažia ľahšie uplatniť svoj talent.
Čoraz častejší útek od platenia vysokých daní však spôsobuje rýchlejšiu stratu produktívneho obyvateľstva. Jean-Philippe Delsol, daňový poradca a člen Parížskeho inštitútu pre výskum ekonomických a rozpočtových problémov odhaduje, že počet ľudí opúšťajúcich krajinu kvôli vysokému daňovému zaťaženiu sa môže pohybovať okolo piatich tisícov ročne. Aj keď je ťažké odhadnúť presný počet týchto emigrantov, Delsol k svojmu záveru dospel zo záznamov poisťovní, daňových poradcov a daňovej správy. Počty emigrujúcich z dôvodu vysokých daní sa v minulosti mohli rátať maximálne na stovky.
Polovica žije z daní
Situácia musí byť naozaj veľmi zlá, keďže sa už aj vláda rozhodla vymeniť zvyšovanie škodlivých daní za škrtanie výdavkov. Tie sú momentálne na neudržateľnej úrovni 57 percent HDP. Problémom navyše sú aj rastúce mandatórne výdavky, ktoré tento štát sociálneho blahobytu generuje.
Delsol odhaduje, že približne polovica Francúzov žije nejakým spôsobom zo štátnych peňazí, alebo lepšie povedané, z peňazí daňovníkov – konkrétne ide o 14,5 milióna ľudí, ktorí spolu tvoria celkom silnú lobistickú skupinu. Tá je tvorená štátnymi úradníkmi (5,2 milióna, čiže až 22 percent celkovej pracovnej sily), nezamestnanými a poberateľmi minimálnej mzdy, pracovníkmi štátom vlastnených podnikov a štátom dotovaných neziskových organizácií, a taktiež farmármi, ktorí žijú zo štátnych dotácií.
Štáty sociálneho blahobytu sú mimoriadne úspešné v budovaní skupín závislých od peňazí druhých a sociálnych výdavkov (v zdravotníctve, dôchodkoch atď.). Tie tvoria vo Francúzsku až jednu tretinu HDP.
Parlament bez kontroly
Ďalším faktorom pre pochopenie vysokých výdavkov francúzskej vlády je nedostatok zodpovednosti. Nefunkčný parlament v skutočnosti neplní úlohu subjektu, ktorý by bol schopný dôsledne kontrolovať rozpočet. V rámci dvojitej výkonnej moci tak môže premiér chrániť prezidenta pred zodpovednosťou – hodením zodpovednosti mimo pôsobnosti obidvoch.
Pokračujúci proces regionálnej a lokálnej decentralizácie (nie autonómie) taktiež umožňuje každému stupňu administratívy využívať od ostatných častí vlády čoraz viac peňazí než je potrebné a rušiť tak väzbu zodpovednosti medzi výberom lokálnych daní a ich lokálnym využitím vo forme poskytnutých služieb. To zhoršuje motiváciu vládnuť na lokálnej úrovni dobre a hospodárne. Reforma tohto zložitého kolosu sa zdá extrémne náročná.
Prieskumy verejnej mienky pritom ukazujú, že Francúzi súhlasia s potrebou znižovať verejné výdavky. Problémom je, že nepanuje jednota v názore, ktorý sektor je potrebné zoškrtať ako prvý a naráža sa na starý známy prístup „až po vás“.
Aj premiér Jean-Marc Ayrault má plné ústa vyjadrení o tom, aké je potrebné obmedziť výdavky vlády a reorganizovať francúzsky daňový systém. Realizáciu však posúva do doby nasledujúcich štyroch rokov, až na koniec prezidentského obdobia, pričom jeden z vytýčených cieľov je priam ničivý – posilnenie daňovej progresivity.
Ťažko teda môžeme očakávať, že sa miera „daňovej emigrácie“ vo Francúzsku v blízkej budúcnosti spomalí.
Emmanuel Martin, riaditeľ francúzskeho InstituteforEconomic Studies Europe