Jednu z činností, ktorú som si počas svojho života obľúbil, je debatovanie na celospoločenské témy prekladané pitím alkoholických nápojov. Keďže som výraznú časť mojej existencie strávil v Prešporku, tak som odkázaný na prostredie bratislavskej kaviarne (žiadna kaviareň, do krčmy stále chodí – kričí žena z obývačky).
Preto sú strasti a slasti bratislavskej kaviarne ako moje vlastné. Chápem, aká to je tragédia, keď jediná dostupná káva je neska do kelímku a ako neinformovaný sa človek cíti, keď už hodinu necheckoval webku denníka N. Ten stres, keď ti donesú v reštaurácii jedlo a zistíš, že si si smartphone doma zabudol a musíš jesť bez toho, aby si ten kulinársky zázrak postol na facebook. To ti fakt nechutí.
S blížiacimi sa parlamentnými voľbami badám u nás v kaviarni určitú frustráciu. Smer politicky valcuje Slovensko už hodnú dobu bez ohľadu na to, čo v denníku N píšu. To mimo kaviarne nikto nečíta, že Fico si zabudol dať francúzsku trikolóru na profilkovku? Ako môže byť zvyšok Slovenska tak neuveriteľne hlúpy?
Alebo existuje nejaká možnosť, že by sme sa v kaviarni mýlili? Tento text píšem hlavne kvôli tomu, aby som už nemusel svojim hipsterským kamarátom vysvetľovať stále dokola to isté a zjavné.
Určite ste si všimli, moji milí mestskí ľudkovia, že Smer volia výrazne iní voliči ako našu milovanú liberálnu pravicu. Sú to ľudia, ktorých v Le Schenku nestretnete, rádio FM nepočúvajú a objednávajú si turka, nie stopercentnú arabicu. Niekto by mohol tvrdiť, že sú to tí hlúpejší, ale podľa mňa sú iba chudobnejší. Anglosasi majú pre nich priliehavý výraz working class.
Nemusím byť zrovna marxista, aby som si nevšimol, že ľudia sú rozdelení do tried. A od príslušnosti k spoločenskej triede sa odvíja aj ich politická preferencia.
Treba pripomenúť, že bratislavská kaviareň a detvianska krčma sa pozerá na politický boj výrazne odlišnými očami.
Pre nás je politika spôsobom ako spraviť svet lepším. Ako si vybudovať cyklistickú cestu z práce až rovno do kúpeľne. Ako zakázať susedovi na dedine píliť cez víkend drevo, keď si prídeme na chalupu grilovať. Ako zachrániť všetkých utečencov sveta a spasiť subsaharskú Afriku.
To Ficovi voliči sa na politiku pozerajú výrazne realistickejšími očami. Pre nich je politika tým, čím aj skutočne je. Obyčajným bojom o verejné zdroje. Bez žiadneho pátosu a moralistických fráz.
Pre idealistov v kaviarni je následne výsledok politického boja jedno veľké sklamanie. Najmä, keď k reálnej politike pričuchnú. Typickým príkladom je Iveta Radičová, ktorá po zistení, že politika je obyčajný konský handel (ja dnes dám tebe a ty zajtra mne), odišla sklamaná radšej o politike prednášať do Anglicka.
A niektorí snílkovia odmietnu akceptovať realitu aj keď im vtrhne do vlastného auta.
Kaviareň má po zanevrení na politiku celkom dosť možností ako prežiť spokojný život. Ovládame všetky tie tri skilly (euro-angličtinu, prácu s Excelom a … tretí som už zabudol), ktoré si vyžaduje teplý flek niekde na ministerstve, alebo v korporácii. A po rodičoch zdedíme v Bratislave 3 plus 1, čo z nás robí v bývalých korunách milionárov. Preto svoje politické idoly opúšťame ako urazená milenka po každej kauze. S nutkavou potrebou vrhnúť sa do náruče najbližšieho, zatiaľ ešte neodhaleného, sobášneho podvodníka.
Ficovi voliči tento komfort nemajú. Ak sa namiesto dotácie pre nerentabilné bane použijú verejné zdroje na grant pre scénický tanec, má to na ich život oveľa devastujúcejší vplyv. Preto je táto spoločenská vrstva tak voličsky spoľahlivá a ochotná akceptovať toľké prešľapy a korupciu. Politický boj sa v ich očiach bez podobných javov nezaobíde a ten luxus, politiku ignorovať, si len tak dovoliť nemôžu.
Robert Fico, respektíve hociktorý ľudový tribún, ktorý príde po ňom, to dobre vie a preto si systematicky vytvára voličov, ktorí sú na jeho rozhodnutiach existenčne závislí.
O tom sú vlaky zadarmo a všetky tie sociálne balíčky. Je komické sledovať gazdu pravice, ktorému vlaky zadarmo prebrali voličov. Keď babky dzurindovky dali košom cnostnej politike bratislavskej kaviarne iba kvôli triviálnemu faktu, že Fico im preplatí návštevu Kaffe Mayer zo spoločného (rozumej cestu vlakom z východu do Bratislavy a späť). Pán Korda, ešte stále neveríte, že politika je prachprostá ruvačka o vyzbierané tuke?
Že to kaviareň nechápe je pozoruhodné. Ale že to nechápu pravicoví politici, je podľa mňa diagnóza.
Asi najväčším symptómom tejto diagnózy bol plánovaný masaker vlastných voličov pod vedením ministrov Mikloša a Mihála za Radičovej vlády. V tej dobe sa na Slovensku formovala silná vrstva živnostníkov, ktorí profitovali na paušálnych výdavkoch a nižšom zdanení oproti bežným zamestnancom. Bola šanca vytvoriť strednú triedu, ktorej eminentným ekonomickým záujmom by bola liberálna hospodárska politika. Tí ľudia neočakávali od štátu darčeky, chceli si iba nechať gro toho, čo si poctivo zarobili. A mali potenciál vytvoriť pevné jadro voličov pravice.
Bohužiaľ akademickí hipsteri z radov tzv. slovenskej pravice mali iný pohľad na vec. Pre mňa je legendárny výrok Miroslava Beblavého, ktorý označil počet živnostníkov, ergo svojich vlastných voličov, za nadštandardný. Aby sa nečudoval, keď počet priaznivcov nízkych daní klesne na štandardnú úroveň 4,9 percenta.
Viete si predstaviť, že by sa podobným spôsobom postavil Robert Fico napríklad k dôchodcom? Preto Smer valcuje a Beblavý spamuje facebook kvôli pár hlasom navyše.
Mám pre pravicu jednu radu. Vylez z kaviarne a rezignuj na tvorbu ideálneho sveta. Začni robiť úplne obyčajnú politiku. A hlavne, začni si, rovnako ako Fico, vytvárať vlastných voličov (možno by na úvod úplne stačilo nedeštruovať tých existujúcich). Voličov, v ktorých záujme je uchrániť si pred štátom čo najväčší objem vlastných, poctivo zarobených prostriedkov. Bez potreby žobrať od politikov sociálne almužny.
Ak teda už nie je neskoro.
Článok bol pôvodne uverejnený na portáli menejstatu.sk.