Pre objektivitu uveďme, že vyradenie Slovenska z procedúry nadmerného deficitu je dobrou správou. Pre tú istú objektivitu však uveďme, že krajiny ako Luxembursko, Švédsko či Estónsko v tejto procedúre nikdy neboli. My sme sa tam dostali v roku 2009, keď prvá vláda Roberta Fica vyprodukovala deficit takmer 8 percent. A nepomôže odvolávanie sa na krízu. Príjmy nám klesli o dve miliardy eur a o rovnaké dve miliardy eur sa zvýšil deficit (z troch na päť). Zatiaľ čo u nás sa s rozpočtovanými výdavkami nedialo vôbec nič, okolité krajiny šetrili (viď Česko). Dočasne nám teda nehrozí pokuta vo výške 0,2 percenta HDP (čo by v našom prípade znamenalo sumu 150 miliónov eur) a súčasne je to istý signál finančným trhom prinajmenšom na nezvyšovanie nákladov na obsluhu verejného dlhu. Ak ozdravíte verejné financie o istú sumu, vyjadrenú v eurách, alebo v percentách HDP, má to dve roviny. Kvantitatívnu a kvalitatívnu. Nominálne náš deficit síce klesol pod tri percentá, ale významne k tomu prispeli jednorazové opatrenia. A tak sú tu tri fundamentálne otázky:1. Správa sa vláda zodpovedne aj z dlhodobého hľadiska?2. Má vláda základnú predstavu, ako tlmiť dosahy ekonomickej krízy na slovenskú ekonomiku?3. Vyrovná sa vláda aj so záväzkami z európskej fiškálnej zmluvy a z domáceho zákona o ústavnej dlhovej brzde? Na všetky tri otázky je tá istá odpoveď, nie. Strednodobý plán ozdravenia verejných financií sa totiž stáva dôveryhodným až vtedy, keď vedie (aspoň) k stabilizácii hrubého verejného dlhu. Na základe čoho možno teda považovať kroky vlády na ozdravenie verejných financií za vierohodné, ak vláda prelamuje jedno ochranné pásmo za druhým?