Škótsky elektorát nakoniec povedal nie. Dokonca s istou rezervou. Nie že by ma (ne) samostatnosť Škótska nejako extra zaujímala, ale cítim mierne sklamanie. Dôvod je čisto sebecký – ak by sa Škótsko osamostatnilo, nasledujúce udalosti by vydali nutrične bohatú potravu pre analytické komentáre minimálne na rok alebo aj dlhšie.
Nedoriešené otázky
Najskôr by tu bol vzťah s Britániou. V prípade oddelenia existovala celá plejáda otvorených otázok. Čo s menou? Škóti si chceli nechať libru, Briti o tom nechceli ani počuť. Hoci Škótsko má „svoje“ libry už dnes, ide len o odlišný vzhľad a sú plne pod palcom Bank of England. Jednou z alternatív navrhnutých priaznivcami samostatnosti by bolo zavedenie libry bez vlastnej centrálnej banky, podobne ako má napríklad Čierna Hora eurá. To by otvorilo mnoho ďalších otázok, napríklad čo by to spravilo s nepomerne obrovským škótskym bankovým systémom?
Dilemy by boli aj na juh od novej krajiny. Čo s hranicou? Zaviesť pasové kontroly? Čo s Union Jackom? Legendárna vlajka je nielen symbolom Spojeného kráľovstva, ale aj popkultúrnou ikonou. Navrhovaná náhrada vyzerala ako nepodarená vlajka Jamajky a nejedného lorda by z nej asi porazilo. Zaujímavý by bol aj dosah na „separatistické“ snahy samotnej Británie, v ktorej sa pripravuje referendum o vystúpení z „bruselského kráľovstva“.
Európska dilema
Tvrdým orechom by bolo osamostatnenie Škótska aj pre EÚ. Škótske územie je jej (a jej predchodcov) súčasťou už štyri dekády a patrí tak k „starším zo starých“. Vznik nového štátu vnútri únie by bol pre Brusel veľký precedens s nejasným výsledkom. Vykopnutie, vystúpenie, ale aj prípadné „vypadnutie“ krajiny z EÚ by mohlo poslúžiť ako vzorový projekt pre euroskeptické snahy nielen samotnej Británie, ale aj iných štátov a regiónov. Napríklad v Španielsku, ktoré sa samostatnosti Škótska bálo hádam viac ako rezignovaná Británia.
Španielski politici na čele s premiérom opakovane varovali Škótov, že prípadná samostatnosť bude pre nich znamenať minimálne päť rokov čakania na vstup do EÚ. Tým varovaním skôr mierili na Kataláncov. Ulice Barcelony zaplnili pre týždňom takmer dva milióny ľudí a okrem katalánskych vlajok boli hojne zastúpené aj škótske. Pripravuje sa referendum o samostatnosti, ktoré centrálna vláda označuje za nelegálne.
Na veľkosti územia nezáleží
S menšou vervou sa inšpirovali aj inde. Napríklad z Holandska išla vyjadriť podporu delegácia Frízskej národnej strany. Úplne bez boja to nebolo ani v Británii. The Guardian dva dni pred referendom napísal:„Nezávislé Škótsko by počtom obyvateľov bolo na úrovni Libanonu, Slovenska či Kirgizska. Popravde, tieto krajiny nemajú žiadne slovo na chod sveta. Udalosti netvoria, len ich prijímajú.“
Bývali by ste radšej vo Švajčiarsku, alebo v Číne? V Pakistane, alebo na Novom Zélande? V Singapure, či v Bangladéši? Pre politikov je veľkosť krajiny dôležitá. Definuje ich moc. Pre spokojný život občanov je však irelevantná. Strašenie malosťou je príznakom politických komplexov.
Opodstatnené strašenie
Ale niektoré strašenie má opodstatnenie. Najmä to ekonomické. Jeden z argumentov priaznivcov samostatnosti, bolo, že vďaka rope bude zo Škótska akési druhé Nórsko. No Škótsko v posledných rokoch sekalo riadne rozpočtové deficity, ktoré zatiahlo celé kráľovstvo. Aj pri zarátaní výnosov zo severomorskej ťažby (ktorých rozdelenie medzi Škótsko a Britániu nebolo vôbec jasné, navyše majú výnosy v blízkej budúcnosti ďalej významne klesať) by sa nový štát musel pripraviť na rýchlu a drsnú konsolidáciu verejných financií. Možno aj preto časť voličov radšej zvolilo Cameronov sľúbený balík darčekov.
Ale to je už všetko z oblasti „čo by bolo keby“. Škóti budú naďalej spievať Boh ochraňuj kráľovnú, EÚ si vydýchla a analytici musia hľadať na komentáre iné témy.