Parížske udalosti úplne zatienili oveľa menej dramatickú, no pre budúcnosť únie rovnako dôležitú udalosť. V polovici novembra britská vláda vyložila predreferendové karty na stôl. Od EÚ chce reformu vnútornej imigrácie, jasnejšie rozdelenie kompetencií medzi členské štáty a EÚ (čo by znamenalo zastavanie procesu „stále bližšej únie“, alebo spustenie dvojkoľajnosti) a osekanie povestnej bruselskej byrokracie. Buď toto, alebo Cameron nebude môcť svojim voličom odporučiť hlasovanie za zotrvanie v únii.
Najkritickejšou požiadavkou pre väčšinu krajín je otázka úprav vnútornej migrácie v EÚ. Hoci viaceré analýzy ukázali, že imigranti z Poľska, Slovenska či Litvy sú pre britskú ekonomiku čistým prínosom, táto téma má na ostrovoch dlhodobo silný ohlas. Paradoxne, problém zneužívania sociálnych dávok je už teraz plne v kompetencii britskej vlády. V krajine je totiž pomerne unikátny sociálny systém, ktorý nie je založený na povinných príspevkoch, a teda na rozdiel napríklad od Slovenska (kde nezásluhové dávky ako dávka v hmotnej núdzi majú veľmi nízku hodnotu) nie je nutné si podporu v nezamestnanosti najskôr predplatiť príspevkami zo zamestnania.
V médiách sa písalo o „dobrých návrhoch“ a „priestore na kompromis“. No zazneli aj názory, že požiadavky sú vcelku triviálne a v skutočnosti bezobsažné. Kritikom je napríklad britský europoslanec Daniel Hannan, jeden z reprezentantov euroskeptickejšieho krídla konzervatívcov. Na skutočnú zmenu kurzu podľa neho treba najmä vyviazať britské právo z područia nadradeného práva EÚ, v ktorom sú eurokomisári „sudcami, ktorí nahlas vyhlasujú, že hlbšia integrácia EÚ je ich najvyšším cieľom“.
Otázne je, ako to budú vnímať britskí voliči. Ak sa neuspokoja s polovičnými reformami, môžu nastať dve situácie – a v oboch by vznikla „nová“ EÚ. V tej prvej sa zbližovanie únie skutočne zastaví. Jasne a natrvalo sa zadefinuje, ktoré kompetencie patria do rúk Bruselu a ktoré národným štátom. Nové spoločné politiky sa budú prijímať výnimočne a pomerne malé koalície štátov im budú môcť hocikedy ukázať červenú kartu. Neustále zbližovanie EÚ je však dnes akýmsi všeliekom na krízu. Spoločná fiškálna či sociálna politika je snom, bez ktorého by Brusel stratil hybnú silu a formálne odpovede na mnohé pálčivé otázky. Slovami klasika, zjem svoj klobúk, ak sa kvôli britskému referendu takýmto zásadným spôsobom zmení všetko, čomu Brusel veril a v čo dúfa.
Druhá nová EÚ je únia bez Spojeného kráľovstva. Zabudnime na analýzy vzájomného obchodu či rastov/prepadov HDP. Bez znalosti budúceho usporiadania vzťahov medzi novou EÚ a samostatných ostrovov – ktoré môže mať skutočne všemožnú podobu – aj tak na nič neprídeme. Únia by prišla o silného, možno najsilnejšieho, zástancu názoru, že hodnoty vytvára najmä súkromný sektor. Ani ostrovy nie sú bezchybným podnikateľským rajom, no to, že v rebríčku Doing Business predbehli aj USA, už o niečom vypovedá. Briti nám tu ako protrhové závažie raz môžu chýbať.