Tak ako americkí republikáni čerpajú inšpiráciu u svojho milovaného prezidenta Ronalda Reagana, britskí konzervatívci upierajú spomienkami zahmlené zraky na hrdinskú minulosť a čerpajú legitimitu zvolaním:„Margaret Thatcherová by urobila toto.“ Lenže keď príde na Brexit, toryovci sa zjavne nedokážu prikloniť k tomu, čo by urobila bývalá premiérka.
Thatcherovej hlavný poradca pre zahraničnú politiku Charles Powell minulý týždeň napísal, že v prípade Brexitu by jej rozum prevládol nad srdcom a hlasovala by za zotrvanie v únii. Ohnivý pravičiar Norman Tebbit kontroval, že Powell je „aparátčik“, ktorý skrýva, že Thatcherová bola voči únii čoraz nepriateľskejšia.
Najistejšie je, že preferencie mŕtvych štátnikov o referende nerozhodnú. Je však poučné prečítať si Thatcherovej prejavy prednesené počas kampane o zotrvaní vo vtedajšom Európskom hospodárskom spoločenstve. V jednom z nich citovala Benjamina Disraeliho, konzervatívneho premiéra z viktoriánskej éry. Vravel, že národ by si škodil, keby sa „pre perverznú interpretáciu svojej izolovanej geografickej polohy“ uzavrel pred Európou. V inom prejave sa dotkla témy, či sa má Británia vzdať časti suverenity. „Po celé generácie sa na seba Británia díva ako na svojskú mocnosť. Lenže (…) takmer každá mocnosť sa po vojne musela podriadiť tlakom na oklieštenie suverenity.“
Thatcherová v roku 1975 patrila k zástupom politikov vo všetkých troch hlavných stranách, ktoré kampaňovali za zotrvanie v EHS. Pod dve tretiny hlasov za zotrvanie sa do veľkej miery podpísala ochota britských voličov nechať sa viesť politikmi. Okrem politickej jednoty k výsledku prispel poznatok voličov, že ekonomike sa nedarí a potrebuje európsky impulz.
Aj dnes trpí protieurópsky tábor nedostatkom vplyvných politikov. Dvaja konzervatívci, ktorí sa tejto úlohy mohli zhostiť, londýnsky starosta Boris Johnson a ministerka vnútra Theresa Mayová, sa zrejme priklonia k odporúčaniu Davida Camerona hlasovať za zotrvanie. Líder strany UKIP Nigel Farage patrí do nižšej ligy. V minulých voľbách sa ani len nedostal do parlamentu.
Na druhej strane, britská spoločnosť dnes nepočúva politické elity tak ako v roku 1975. Najmä vzhľadom na problémy eurozóny Briti nemajú chuť nechať sa od únie poučovať v hospodárskych otázkach. Ako sa ukazuje v kontinentálnej Európe a amerických primárkach, antiestablišmentové názory sú na vzostupe, takže je nemúdre s istotou predvídať výsledky referenda.
Potom tu máme tému imigrácie, ktorá sa zdá mnohým Britom privysoká, mimo kontroly vlády a do významnej miery za to viní úniu. Také faktory v roku 1975 do kampane nevstupovali. Z medzinárodnej perspektívy je zaujímavé, že všetci mimoeurópski spojenci Británie – Austrália, Kanada, Japonsko, USA a ďalší – jej radia zostať v únii, lebo inak príde o globálny vplyv. Samozrejme, rovnako ako Thatcherová, ani oni v ten veľký deň nebudú môcť hlasovať.