Doklepnuté! Po šestnástich hodinách úmorných rokovaní dokreslili napokon európski vyjednávači koncom marca plány na ďalšiu časť novej európskej architektúry. O jednotnom rezolučnom mechanizme sa zvyčajne hovorí ako o druhom pilieri bankovej únie, ale možno ešte lepšie by bolo chápať ho ako akýsi premyslený umelý vodopád. Najnovšia časť európskej stavby však nebude iba nejakou luxusnou ozdobou.
Proti kríze
Banková únia má najmä predchádzať situáciám, akou bola finančná kríza, ktorá sa začala v roku 2008. Národné centrálne banky totiž nemali dostatočné možnosti ani schopnosti dohliadať na nadnárodné kapitálové toky, čo doviedlo do problémov najprv bankové systémy a následne aj národné štáty, ktoré ich museli zachraňovať.
Ak by napriek novovytváranému spoločnému dohľadu k problémom bánk došlo, nastúpiť má práve spoločný rezolučný mechanizmus (záchranný fond). Vďaka nemu bude možné banky ozdraviť. Práve preto však nemôže existovať bez fondu, z ktorého by sa záchrana financovala.
Slovensko malo pri dizajnovaní mechanizmu tri hlavné ciele. Ochrániť našich daňovníkov, národnú fiškálnu suverenitu a napokon aj slovenský bankový sektor. S uspokojením možno konštatovať, že tieto ciele sa nám aj podarilo naplniť.
Odvody bánk
Fond bude postupne vznikať osem rokov. Odvody z bánk – teda ich poistné platby – sa budú v prvom slede hromadiť v takzvaných národných priehradkách. Od začiatku sa budú zároveň postupne zlučovať v jednej spoločnej „nádrži“ – mutualizovať, ako sa hovorí v dokumentoch.
V prípade nutnosti záchrany bánk sa kaskádový vodopád jednotného rezolučného mechanizmu spustí. Najprv sa zapoja investori banky a veľkí inštitucionálni veritelia. Pre Slovensko bolo veľmi dôležité, aby tento takzvaný bail-in bol súčasťou rezolučného mechanizmu od jeho uvedenia do funkcie, teda od začiatku roka 2016. Tento cieľ sa podarilo dosiahnuť a slovenských daňovníkov ochrániť.
K hlavným rozhodnutiam bude pristupovať jednotná rezolučná rada ako celok. Slovensko prispelo k tomu, aby o prostriedkoch nad päť miliárd eur kumulatívne za dvanásť mesiacov nerozhodoval iba úzky výkonný výbor a aby popri zvážení množstva odvedených prostriedkov platilo, že každá krajina má jeden hlas. Zároveň bolo pre nás dôležité, aby pri rezolúcii mali slovo aj ministri jednotlivých členských štátov – aby sa o našich bankách nerozhodovalo bez nás.
Matky a dcéry
V prípade, že by bail-in nestačil, nastúpi druhý stupeň kaskády – totiž, národná priehradka. Ak by šlo o ešte náročnejší prípad rezolúcie, padne slovo na ďalší stupeň, teda na mutualizovanú časť fondu. A napokon môže dotknutá krajina požiadať aj o pôžičku z iných národných priehradiek. Podarilo sa nám však vybojovať, aby tieto pôžičky neboli automatické – krajina, ktorej priehradka patrí, bude mať právo vzniesť proti nej námietky. Nuž a núdzovým stupňom pre spoločný fond bude možnosť požičať si na finančných trhoch.
Naše asi najpodstatnejšie víťazstvo sa týka zdieľania nákladov. Keďže slovenský bankový sektor je po ozdravení na prelome storočia v dobrom stave, nepovažovali by sme za férové, ak by slovenské dcéry museli zachraňovať svoje rizikovejšie matky v nadnárodných skupinách. Slovensko bolo lídrom skupiny siedmich krajín, ktoré preto presadzovali, aby sa pri používaní financií z rezolučného fondu zohľadnila rizikovosť jednotlivých bánk v skupine. To znamená, že ak by došlo k rezolúcii nadnárodnej skupiny, môžeme si uplatniť výhradu, podľa ktorej sa zo slovenskej priehradky bude prispievať iba v závislosti od potrieb a zdravia slovenskej členky skupiny.
Najlepšie, samozrejme, bude, ak vodopád napokon predsa len zostane najmä na ozdobu a banky záchranu potrebovať nebudú. No dobre prepracovaný dizajn je i tak na nezaplatenie.