Pred niekoľkými dňami sa lídri krajín BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika) dohodli na vytvorení vlastnej banky. Inštitúcia s názvom Nová rozvojová banka bude mať sídlo v Šanghaji a jej základný kapitál bude sto miliárd amerických dolárov.
Tieňový menový fond
Veľké nezápadné ekonomiky sa niekoľko rokov neúspešne pokúšali získať väčší vplyv na dve dominantné medzinárodné finančné inštitúcie – Svetovú banku a Medzinárodný menový fond. Americká vláda urobila kozmetický ústupok v tom, že pred dvoma rokmi na post šéfa Svetovej banky nominovala Kórejčana, ktorý však v skutočnosti od piatich rokov žije v Spojených štátoch. Jim Yong Kim teraz Novú rozvojovú banku oficiálne privítal ako partnera v boji so svetovou chudobou. Napriek tomu je banka zreteľným symbolom nového sebavedomia veľkých nezápadných ekonomík aj znepokojivým odrazom rastúceho napätia medzi Spojenými štátmi a krajinami BRICS.
Politicky hrajú vedúcu úlohu v novom projekte najmä Čína, Rusko a Brazília. Čína má najväčšie svetové devízové rezervy, málo zásob nerastných surovín a ekonomiku zameranú pomerne jednostranne na export. Musí sa naraz zbaviť závislosti od amerického štátneho dlhu – vláda vráža dolárové rezervy do amerických štátnych pokladničných poukážok. Rusko je so Spojenými štátmi v čoraz viditeľnejšom zápase o svoje tradičné zóny vplyvu. Potrebuje získavať nové trhy pre svoj bohatý export nerastných surovín.
Obavy Brazílie
Brazília sa ako veľmi rýchlo rastúca ekonomika vzoprela diktátu medzinárodných inštitúcií a zaviedla obmedzenia na pohyb krátkodobého špekulatívneho kapitálu. Aj tak však ostáva jej vzťah k Spojeným štátom napätý, Brazílčania sa sťažujú, že agresívne uvoľňovanie menovej politiky v USA vytvorilo potenciálne veľmi nestabilnú situáciu v rozvojových ekonomikách. Teraz sú vystavené nebezpečiu turbulencií v čase, keď sa menová politika utiahne a špekulatívny kapitál šokovo opustí niektoré trhy.
Slávny britský ekonóm John Maynard Keynes sa na konci druhej svetovej vojny tvrdo staval proti trom americkým požiadavkám. Nechcel, aby meny boli naviazané na zlato. Nechcel, aby dolár získal v novom systéme akékoľvek výsadné postavenie. Naopak, žiadal vytvorenie umelej meny, ktorá by slúžila pre potreby medzinárodného zúčtovania. A chcel zachovať prekážky pre voľný medzinárodný pohyb kapitálu.
Hegemónia dolára
Američania však vyhrali. Vznikol systém fixných kurzov, kde hodnota západných mien bola vyjadrená ich kurzom k doláru. Samotný dolár bol naviazaný na zlato. To malo byť konečnou zúčtovacou jednotkou. Nikdy sa ňou však nestalo. Američania podporovali, aby medzinárodné zúčtovania prebiehali v dolároch a to sa aj stalo. Dolár bol hlavným medzinárodným platidlom a zároveň ho začali centrálne banky zhromažďovať ako intervenčnú menu. To dáva Američanom obrovskú politickú silu, pretože môžu uvaľovať sankcie na všetky finančné inštitúcie, ktoré využívajú dolárové zúčtovacie systémy.
Kľúčová otázka je, do akej miery bude nová banka slúžiť iba ako rozvojová inštitúcia. Tak bude dopĺňať Ázijskú rozvojovú banku či Čínsku rozvojovú banku, ktorá je čoraz aktívnejšia v medzinárodných projektoch. Alebo sa stane kľúčovým prvkom nového ekonomického poriadku. A to tým, že sa po prvé stane aj akýmsi malým menovým fondom s cieľom intervenovať pri menových a finančných krízach a po druhé, že bude koordinovať vznik nových zúčtovacích systémov, ktoré budú slúžiť ako protiváha americkej dolárovej hegemónii.