V čase, keď píšem tento text, ostávajú do parlamentných volieb cca 2 mesiace. Mám však pocit, ako keby sa nič nedialo. V porovnaní napríklad s voľbami 2012 alebo 2010 vládne na Slovensku pohodová atmosféra spokojnosti a sladkého útlmu. Ako keby boli karty vopred rozdané a voľby sú iba formálnym aktom, ktorý len potvrdí status quo. Sem-tam počujeme kritiku zo strany opozície, kritiku smerom ku korupcii, zdravotníctvu, školstvu. A hotovo. Prečo je to tak? Dôvodov je niekoľko. Po prvé, je to zahraničnopolitická situácia. Imigračná kríza nemohla prísť pre vládnuci Smer v lepšom čase. Teda v predvolebnom roku. Kým si opozícia rozmyslela, čo hovoriť, Robert Fico sa pasoval za „ochrancu Slovenska“. Treba povedať, že šikovne a legitímne. Dokonca, čas dal niektorým jeho argumentom za pravdu, a navyše so svojimi argumentmi neostal sám. S prižmúrení oka sa dá povedať, že imigračná kríza revitalizovala V4-ku, ktorá s malými rozdielmi zaujala k problému rovnaký postoj. Tu sa R. Fico legitimizoval aj medzinárodne. Minimálne v našom priestore. Opozícia sa zmohla akurát na impotentné vajatanie o tom, či nám žaloba kvôli povinným kvótam prípadne neuškodí. To, prosím pekne, v čase, keď sa diskutovalo o tom, či Schnengen ako taký vydrží. Do toho všetkého prišiel tretí sociálny balíček. Samozrejme, ako aj predošlé, bol smerovaný tej najširšej vrstve obyvateľov. Zhodou okolností tej, ktorú nenazývane „stredná trieda“. Teda tej, ktorá nerozmýšľa o tom, kde asi tak štát na to zoberie peniaze. Pre ňu je dôležité, že dostáva. Alebo dostane. Stredná vrstva je síce tá, ktorá to bude musieť zaplatiť, ale, žiaľ, tu asi funguje viac ako inde tzv. opičí efekt. Ak opici dáte napr. 10 kg banánov, radšej sa nimi zadusí, ako keby si mala nechať aj na zajtra. Skrátka ju to nezaujíma.
Problém je aj v tom, že opozícia má problémy medzi sebou. Možno väčšie ako so samotným Smerom. Napríklad stranu OĽaNo viac zaujímala analýza nahrávky, ktorú „spravodajsky“ zhotovil jej predseda, ako to, aký vplyv to bude mať na kresťansko-konzervatívneho voliča. Ten vplyv bol jasný. Strane OĽaNO klesli preferencie o cca 2% a Sieti o cca 4%. Iný vplyv to nemalo. Možno ešte jeden. Dobrý pocit pre R. Fica.
Ďalším dôvodom je vyhorenosť niektorých lídrov. Nedokážem pochopiť zmýšľanie politika, ktorý je tu dajme tomu 15-20 rokov a počas tohto obdobia nemá vyšší výtlak ako 8-9%. Prečo si tento politik myslí, že teraz by to malo byť inak? Prečo by zrazu mal mať 15-20%? Prečo si iní politici myslia, že keď ich strany majú dlhodobo 2-3%, vo voľbách budú mať...??? Ani neviem, čo si vlastne môžu myslieť. Jediné, čo tu pomôže, je úplný pád na dno. Ak sme si mysleli, že ten bol v roku 2012, mysleli sme si zle. Jediné, čo môže naštartovať opozíciu, je, ak R. Fico opäť zostaví sám vládu. Potom si možno členské základne strán uvedomia, že takto to asi nepôjde. A príde k zmene. Ku generačnej zmene. Aké-také svetlo na konci tunela v tomto smere možno vidieť v SNS a v Sieti. Mám tým na mysli novú generáciu politikov.
Navyše, možno príde – v čo dúfam – aj k integrácii. Lebo nechápem, načo je nám 5-6 politických strán, ktoré sa viac alebo menej hlásia ku kresťanstvu: KDH, OĽaNO, Sieť, NOVA, SDKÚ-DS, Most-Híd... Ich integrácii nebráni nič iné, ako animozita ich lídrov. Ako to je? Tak napríklad, Matovič má v zuboch Procházku, toho nemusí ani Figeľ. Bugár si nevie predstaviť vládnuť s Matovičom a pod. A máme „vymaľované“. Mimochodom, Nemecko má jednu kresťanskú stranu – CDU, a jednu regionálnu kresťanskú – CSU. Stačí mu to, pričom má takmer 15-krát viac obyvateľov ako Slovensko. Aby som to uzavrel. Na to, aby sa pravica, či už konzervatívna, kresťanská alebo liberálna, naštartovala, evidentne potrebuje dosiahnuť to spomínané dno. Aj za cenu ďalších 4 rokov vlády Smeru. Časti našej pravice chýba totiž sebareflexia a ich lídrom pochopenie, kedy odísť. Takže musia spadnúť na dno, vyváľať sa v bahne a potom nech ich niekto vypoklonkuje. Kto? Nová generácia pravicových politikov.