Zmeny zákonov upravujúcich dôchodky tradične priťahujú ako magnet záujem politikov a neraz aj adeptov na politickú kariéru. Výnimkou nie je ani aktuálna, tzv. anuitná novela zákona o starobnom dôchodkovom sporení. Hitom sa v tomto prípade stala „ochrana záujmov sporiteľov“. Tým vraj nesociálne ministerstvo sociálnych vecí nechce dožičiť ani len možnosť vytrhnúť si z pazúrov finančných spoločností vlastné dôchodkové úspory.
Bez vlastného uváženia
Podľa kritikov vraj stačí, aby bola pri odchode do penzie zabezpečená taká výška dôchodku, ktorá vylúči riziko vzniku hmotnej núdze poberateľa. So zvyšnými úsporami v druhom pilieri by mal mať sporiteľ možnosť nakladať podľa vlastného uváženia. Takýto prístup je podľa môjho názoru nielen krátkozraký, ale aj krajne nezodpovedný.
Iste, o presnej hodnote limitu pre možnosť použitia dôchodkových úspor na iný účel než je nákup doživotného dôchodku, možno diskutovať. V každom prípade je však presadzovanie jej vysokej úrovne zo strany ministerstva práce opodstatnené. A dôvodom iste nie je obava, že by čerství dôchodcovia prehýrili získané prostriedky niekde na oslavách svetlých zajtrajškov. K mentalite slovenských seniorov patrí, že svoje úspory a nehnuteľnosti postupne prevádzajú na potomstvo. Niet divu, že keď náhodou neskôr ostanú odkázaní na verejné sociálne služby, náklady na ne nedokáže dôchodok pokryť a tie v nemalej miere musia financovať daňovníci.
A zďaleka nie len to. Skôr alebo neskôr budú musieť vládne garnitúry aj u nás pristúpiť ku zmenám financovania zdravotnej starostlivosti. Tie povedú k tomu, že niektoré výkony dnes hradené z verejného zdravotného poistenia si budú musieť pacienti plne alebo čiastočne platiť z vlastného. Príjmovo slabším skupinám to zrejme bude kompenzovať štát, alebo inak povedané ostatní daňovníci. Prečo by však mali do takejto skupiny patriť aj dôchodcovia s relatívne nižšími dôchodkami, ktorým sa umožnilo pri odchode do dôchodku použiť časť svojich dôchodkových úspor na úplne iný účel, než na ktorý boli pôvodne určené?
Nemožno prehliadnuť ešte jeden dôležitý fakt. Dôchodkové úspory v druhom pilieri pochádzajú z nezdanených príjmov sporiteľov. Umožnenie odvádzania príspevkov na osobné dôchodkové účty znamenalo značný výpadok príjmov Sociálnej poisťovne, na ktorý sa skladajú a ešte dlhé roky skladať budú všetci daňovníci. Ak má byť dosiahnutá aspoň elementárna spravodlivosť, v prípade, ak by sa umožnilo tieto úspory použiť aj na iný účel ako na zabezpečenie pravidelného príjmu v dôchodkovom veku, mali by byť zdanené.
Pravdou tiež je, že dôchodkové úspory malej časti sporiteľov môžu v kombinácii s dôchodkovými nárokmi zo Sociálnej poisťovne presahovať rozumnú hranicu „ekonomickej nezávislosti“ budúceho dôchodcu. Pri riešení tohto problému by však bolo efektívnejšie sa zaoberať príčinou a nie dôsledkom. Prečo má štát vôbec nútiť odvádzať príspevky na mizerne zhodnocované dôchodkové účty aj tých ľudí, ktorých preukázateľné dôchodkové nároky už presahujú potrebnú úroveň? A prečo by nemohli príslušní zamestnanci dostávať tieto prostriedky (po zdanení) v rámci mzdy alebo živnostníci mať možnosť znížiť si svoje odvodové zaťaženie?
Prvý pilier dá viac
Myslím, že by bolo užitočnejšie, ak by sa politická diskusia k novele koncentrovala na podstatnejšie problémy, ako sú podmienky vyberania úspor z dôchodkových účtov. Jedným z takých problémov je určite aj skutočnosť, že prevažná väčšina dôchodcov, ktorým sa začnú od budúceho roka priznávať kombinované dôchodky, bude mať príjem nižší než v prípade, ak by ho dostávali len zo Sociálnej poisťovne.
A tento rozdiel sa môže oproti očakávaniam ešte výraznejšie prehĺbiť, ak v dôsledku nedostatočnej konkurencie a neefektívnej právnej úpravy nebudú ponúkané anuity adekvátne nasporeným sumám. Za námahu by napríklad tiež stálo ustanovenie poslednej inštancie pre prípad, ak poisťovne z dôvodu nezáujmu žiadne ponuky anuít v určitom čase nedajú.
Michal Horváth, bývalý štátny tajomník ministerstva práce