Európska ekonomika je ako dom z čias slovenského realitného boomu. Raz praskne stĺp, raz múr, inokedy sa prehne strecha. Následne sa všetci dohadujú, či je to kozmetická drobnosť, alebo hrozí reťazové zrútenie. Po tom, čo sa v lete už po tretíkrát premaľovali grécke praskliny, zase sa ekonomické obavy prihlásili o slovo pri európskom finančnom systéme.
Kým paneurópsky akciový trh stratil od začiatku roka asi 7 percent, pre európske bankové akcie bude január so stratou 15 percent hodnoty najhorším mesiacom za posledných päť rokov. Komplexné ozdravenie bankového sektora sa vlečie už osem rokov a mnoho bánk si ešte stále nesie svoj balíček nevyriešených problémov. Tretia najväčšia banka eurozóny a zároveň šiesta najväčšia (podľa aktív) banka Európy Deutsche Bank očakáva stratu za rok 2015 vo výške 6,7 miliardy eur – jej prvý stratový rok od roku 2008. Cena jej akcií klesla už aj pod krízové minimum z roku 2009. Deutsche bank do roku 2020 plánuje prepustiť 9-tisíc zamestnancov a predajom dcéry Postbank tak celkovo stratí 35-tisíc ľudí a opustí 10 krajín. Okrem ľudí banka stráca aj kapitálovú primeranosť, keď pomer najkvalitnejšieho kapitálu (Tier 1) klesol z 11,5 na 11,1 percenta za posledný kvartál. Okrem čínskej krízy banku zasiahli stále neskončené preceňovania aktív, hroziace súdne a regulačné spory a náklady na reštrukturalizáciu.
V Nemecku jedna banka, v Taliansku celý sektor. Miestne banky sú v Európe notoricky známe premrštenou veľkosťou, napojením na rôzne lokálne vlády, podniky a iné „skupiny“ a z toho vyplývajúce zlé úvery. V januári 2013 sa sumou 3,9 miliardy eur zachraňovala najstaršia banka sveta Monte dei Paschi di Siena. V novembri 2015 talianska vláda odklepla sumu 3,6 miliardy na záchranu štyroch menších talianskych bánk. To už bolo podľa nových európskych pravidiel takzvaného bail-inu, ktorý núti do záchrany banky zahrnúť aj akcionárov a veriteľov (vrátane väčších vkladateľov).
Nezasiahlo to len inštitucionálnych veriteľov. Krajinou otriasol prípad samovraždy istého dôchodcu, ktorý v tejto záchrane stratil stotisíc eur životných úspor. Teraz Komisia Taliansku odklepla ozdravenie celého systému. Talianske banky totiž nazbierali takmer 350 miliárd zlých (prečerpaných, nesplácaných, či inak subštandardných) pôžičiek, pričom ešte v roku 2008 to bolo len niečo okolo 80 miliárd. Tieto celkovo tvoria zhruba 17 percent všetkých pôžičiek na súvahách talianskych bánk. Ozdravenie spočíva v odpredaji časti zlých pôžičiek novovytvorenej inštitúcii, ich sekuritizácia (so štátnymi garanciami) a následný predaj.
Zložitá operácia, ktorá má v sebe viac konfliktov ako talianska opera – tancuje medzi európskymi pravidlami bail-inov, štátnej pomoci, dopadmi na zisky bánk a na kapitálovú primeranosť. Operuje sa tu so sumami veľkosti násobkov slovenského rozpočtu. A nepochybujem, že okrem ekonómov, analytikov a bankárov si ju prakticky nikto nevšimne. No je to pekný príklad toho, ako stará dobrá kríza pod pokrievkou stále výdatne buble a varí.