Alarmisti z radov analytikov a ekonómov hlásili totálny kolaps svetovej ekonomiky od roku 2007 s pravidelnosťou rozhlasovej Pozor zákruty. Mnohí si pritom neuvedomili, že „katastrofa“ môže byť ešte ten lepší prípad. Nejaké tie bankroty, stratené úspory, ľudia si poplačú a ide sa ďalej. My sa však pohybujeme čoraz bližšie k druhej alternatíve – dlhodobej ekonomickej stagnácii.
Prichádza vytriezvenie
Po krátkom nadšení z desatinkových rastov v roku 2013 prichádza opäť vytriezvenie. Rast ekonomiky eurozóny sa dostal na bod mrazu. Taliansko, tretia najväčšia ekonomika eurozóny, vstúpilo do svojej tretej recesie od roku 2008. Asi by sa skôr patrilo napísať, že je vlastne stále v jednej recesii, len s krátkymi výdychmi. Francúzsko, druhá najväčšia ekonomika, hlási opustenie deficitného cieľa na rok 2014. Hoci to bolo všetkým dávno jasné, vláda teraz oficiálne priznáva, že trojpercentný deficit štátneho rozpočtu sa tento rok opäť konať nebude. Ani slávny fiškálny kompakt nepomohol európskym politikom v dodržiavaní dohodnutých pravidiel. Dlh eurozóny utešene rastie a v prvom kvartáli dosiahol 93,9 percenta HDP. V júni sme zaznamenali dokonca nového člena v „klube bilión“, keď španielsky dlh prekročil bilión eur (98,4 percenta španielskeho HDP).
Nech už s Talianmi či Francúzmi bolo ako bolo, vždy tu bolo Nemecko, aby zachránilo deň. No už aj tu dochádza dych. Nemecko v druhom kvartáli 2014 zaznamenalo 0,2-percentný pokles HDP a je jednou nohou v recesii.
A pozor, bavíme sa tu o druhom kvartáli 2014, takže sa ešte neprejavili sankcie, ktoré si EÚ a Rusko na seba navzájom nahádzali. Ekonomické straty pre obyvateľov EÚ aj Ruska kvôli rozhodovaniu ich politikov sú neodvrátiteľné. Zo súčasného stavu sa Európa len tak ľahko nevyhrabe.
Na rade je centrálna banka
Bezradné pohľady politikov sa opäť upriamia na ECB. Okrem správ o začínajúcej sa recesii sú podporení aj legendou o deflačnej špirále, ktorá sa pravidelne vynára z monetárnych hlbín, aby zničila výhonky ekonomického úspechu.
ECB na rozdiel od svojho amerického náprotivku Fedu a britskej BoE nepoužila „klasické“ kvantitatívne uvoľňovanie, ale namiesto toho do ekonomiky naliala peniaze cez pôžičky bankám, najmä cez program krátkodobých pôžičiek LTRO. Jeho odlišujúcou vlastnosťou je viac-menej automatický koniec. Pôžičky majú dobu splatnosti a peniaze sa tak po čase z ekonomiky opäť stiahnu. Z pôvodného viac ako bilióna eur trojročných pôžičiek ostáva nesplatená zhruba tretina, konkrétne 368,9 miliardy eur.
Firmy ostali bokom
Tieto zdroje v ekonomike spravili dve veci. Po prvé udržali v chode nelikvidné banky, ktoré si nedokázali požičať na medzibankovom trhu. Po druhé prispeli k masívnemu prepadu úrokových mier na štátnych dlhopisoch, keďže voľné zdroje banky čiastočne použili na nákup štátnych dlhopisov. V zrazení úrokových mier však treba značné zásluhy pripísať iným programom ECB, konkrétne SMP a OMT zameraným na nákup štátnych dlhopisov.
Štátne rozpočty aj banky tak dostali infúziu, no firmy ostali bokom a úrokové miery na firemných úveroch rástli. Ak k tomu pridáme konsolidáciu zväčša na príjmovej strane verejných financií naprieč Európou, rastúce regulačné zaťaženie a spomalené otváranie trhov voči svetu, niet sa čo diviť. A teraz ako čerešnička na torte, sankcie.
ECB pripravila program pôžičiek T-LTRO zameraný na firmy, ktorým by mal byť v ekonomike nenápadne nahradený bilión eur zo starého LTRO, ktorý sa z nej postupne vracia. Ale tento program je už teraz vnímaný len ako vetché pokračovanie toho starého. Zásadnou zmenou by bolo až spustenie kvantitatívneho uvoľňovania, teda priameho nakupovania aktív centrálnou bankou. Momentálne tipy exportov hovoria, že šanca na jeho spustenie v roku 2015 je jedna ku trom. Neochota ECB sa však zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou môže rýchlo zlomiť.