Je logické a legitímne, že nízka účasť voličov v prvom kole volieb do územnej samosprávy rozprúdila debatu o jej zmysluplnosti, prípadne o potrebe jej reorganizácie.
Sústava žúp – ich počet, hranice, kompetencie, financovanie – sa rodila v polovici volebného obdobia 1998 – 2002. Splnomocnenec vlády pre reformu verejnej správy napokon navrhoval 12 žúp, SDĽ chcela 3, SMK bojovala za Komárňanskú župu a SDK podporovala návrh vládneho splnomocnenca. Bola to zložitá situácia, nikto nechcel ustúpiť, SMK na svojej republikovej rade rozhodovala, či neodíde z vlády, ak sa nepresadí Komárňanská župa.
Pripomínam to preto, aby sme si uvedomili, že výsledok – 8 žúp – vznikol ako politický kompromis strán, ktoré reformu chceli, lebo chápali, že na Slovensku je potrebné podporiť samosprávny prvok, ale mali rozdielny názor na mieru decentralizácie. Toto riešenie zároveň nadväzovalo (takmer kopírovalo) skladbu a hranice vtedy jestvujúcich štátnych inštitúcií – krajov.
Po vyše desiatich rokoch fungovania regionálnych samospráv sa moje hlavné očakávania naplnili: župné úrady i parlamenty prevzali kompetencie a naučili sa ich vykonávať. Už sme sa naučili rozlišovať, na koho sa hnevať, keď v zime nie je odhrnutá diaľnica, alebo na jar nie sú opravené výtlky na ceste 2. triedy. V regiónoch sa do parlamentov, ale aj do úradov dostávajú mnohí šikovní a aktívni ľudia, ktorých si dovtedy úrady (a politici) v Bratislave nevšímali. Týchto ľudí si volia občania v jednotlivých obvodoch, poslanci v župnom parlamente teda zastupujú konkrétnych ľudí z konkrétnych miest a obvodov.
Pochopiteľne, nízka účasť občanov aj v tohtoročných voľbách podnecuje k rôznym úvahám. Župy sú ešte stále „málo viditeľné“. Keď má niekto zdravotný problém, nadáva na ministra alebo rovno na premiéra. Pritom ide neraz o župnú nemocnicu. Nedávno medializované problémy v nemocnici v Malackách boli svetlou výnimkou – zaoberali sa nimi (aj v médiách) tí kompetentní: župan a poslanci samosprávneho kraja.
Župy sú pre občana nielen menej viditeľné, ale aj viac vzdialené. Na dedine, kde mám chalupu, sme za starostom boli už všetci. Aj miestni, aj chalupári. Niektorí potrebujú zápis do matriky, iní stavebný úrad, naposledy mnohých rodičov vyrušil (nepriamy) tlak ministerstva školstva, aby obec zrušila základnú školu. S tým všetkým chodia za starostom. Neviem však, koľkí ľudia z našej dediny boli niečo vybavovať na úrade župy v Trnave. Kompetencie, ktoré vykonáva župa, sú od občana vzdialenejšie a vzťah župa – občan nie je taký priamy. Alebo to občan takto vníma. Aj preto býva volebná účasť v komunálnych voľbách podstatne vyššia.
Bolo by však chybou, keby nás nízka účasť vo voľbách nabudila k unáhleným záverom alebo chybným rozhodnutiam. Iste, nad prirodzenosťou a tým i súrodosťou našich regiónov sa dá dať otáznik. Keď sa pozriem na rodný Spiš a uvedomím si, že Spišská Nová Ves patrí do košického regiónu, ale Levoča už do prešovského, ten otáznik bude veľký. Tu vidím priestor na zlepšenie: v štruktúre nášho územnosprávneho členenia a možno aj v rozsahu kompetencií, ktoré župy vykonávajú.
Ak sa však pohneme, nemali by sme sa v žiadnom prípade pohnúť ani smerom k centralizácii, ani smerom k oslabeniu samosprávnosti súčasného systému. Pre tých, ktorí tvrdia, že 8 regiónov v štáte, ako je Slovensko, je mnoho, dávam do pozornosti Švajčiarsko. Krajina, ktorá má 8 miliónov obyvateľov, je členená do 26 kantónov. V najmenšom žije 15-tisíc obyvateľov, v najväčšom vyše milióna. Ale o tom je veda, nazývaná regionalistika: prostredníctvom škály odborných kritérií navrhnúť systém tak, aby fungoval. Aby fungoval čo najefektívnejšie.
Netreba sa brániť zmenám. Najmä takým, ktoré dajú priestor subsidiarite (a teda možno aj novým kompetenciám pre naše VÚC) a posilneniu samosprávnosti nášho verejného každodenného života. Treba sa však brániť byrokracii, centralizácii a posilňovaniu moci štátu na úkor samospráv.
Mikuláš Dzurinda, bývalý predseda vlády