Posledné týždne sa v Európe aj u nás písalo a hovorilo o alternatívach k doterajšej politike znižovania verejných deficitov. Je po voľbách do európskeho parlamentu, čoraz viac krajín postupne nadmerný deficit odstránilo, začalo talianske predsedníctvo EÚ s ambicióznym premiérom Renzim. My sme tiež dostali verejné financie pod základnú kontrolu.
Dnešný rámec je jasný. Krajiny mali rýchlo stlačiť deficit pod 3 percentá HDP, a potom pokračovať postupnou konsolidáciou trvalými opatreniami až k takmer vyrovnanému rozpočtu. No pod „inteligentnú aplikáciu flexibility“ v rámci týchto pravidiel, slogan súčasnej debaty, sa vmestí takmer čokoľvek. Skúsme preto hovoriť áno-áno, nie-nie o niektorých zásadných dilemách.
Z môjho pohľadu je prirodzená požiadavka, aby Európska komisia pri hodnotení fiškálnych otázok (napríklad rátaní štrukturálneho deficitu alebo rozhodnutí o posúvaní termínov) v jednotlivých krajinách používala rovnaké štandardy transparentnosti, predpovedateľnosti a zdôvodniteľnosti, ktoré právom vyžaduje od nás. A aby tieto boli záväzné a podrobne rozpísané v podzákonných dokumentoch, ktorými sa riadi.
Zmysel dáva aj to, aby krajiny s veľmi podchladenou ekonomikou, ktoré už nemajú nadmerný deficit, nemuseli v zlých časoch silno konsolidovať, stačí im držať rozpočtovú pozíciu. Preto bude Slovensku v tomto roku pri hodnotení Bruselom stačiť aj veľmi mierne zlepšenie štrukturálnej bilancie. A o rok, s robustnejším rastom, už nie.
Ambicióznejšie návrhy chcú zmeniť samotné pravidlá bez zmeny ich litery, väčšinou prostredníctvom možnosti zlepšiť si požadovaný deficit o náklady na reformy alebo nové investície. Nie je to bez precedensu – Litva sa minulý rok dostala z procedúry nadmerného deficitu aj preto, lebo jej Eurostat zohľadnil náklady penzijnej reformy.
No nie každé zníženie daní je reforma, a nie vždy kvôli nim musíme meniť spoločné pravidlá. Pred pár dňami ohlásené odpustenie odvodov nízkopríjmovým zamestnancom zvládnu napríklad slovenské verejné financie aj podľa tých doterajších.
Odpovedzme si na dve ťažké otázky. Chceme naďalej dosiahnuť v strednodobom horizonte v princípe vyrovnaný rozpočet? A ak áno, sme ochotní kvôli zásadnej, pozitívnej reforme – odvodov z práce, vzdelávania – ktorá by nás stála napríklad 1 percento HDP, odložiť tento cieľ o rok či dva?
Osobne opatrne odpovedám na obidve otázky kladne. Veľké reformy by boli prínosnejšie než mierne zmeny v tempe znižovania deficitu. A najhoršie by bolo zostať bez konsolidácie, aj bez reforiem.